Václav Votruba: MONUMENTY I,
Nová Forma, Týn nad Vltavou 2019
Václav Votruba je relatívne invenčný autor a aj na poli hudby sa vyzná. Vydal toho viac, ale priamo od neho je to zatiaľ prvá kniha, s ktorou mám tú česť, v zásobe mám ešte napríklad Necrococka. Ale teraz k Monumentom. Po lopate a jednoducho by som to zhrnul, že je to 55 hudobných albumov so ženským spevom, písané formou recenzií, ktoré majú pre autora nejaký hlbší význam, sú jeho obľúbené, či ich považuje za nejakým spôsobom zásadné v hudobných dejinách. Chronologicky od najstarších po najnovšie. Ale my sa na to pozrieme aj troška hlbšie. V prvom rade treba autora pochváliť za neuveriteľnú žánrovú hĺbku, nebojí sa ísť napríklad aj do metalovej hudby, ktorá je predsa len troška okrajová. Odvážny je aj výber, pretože ako píše v dovetku, všetci sa budú pýtať, kde je Adele? A potom je tu napríklad Chelsea Wolfe, ktorá je geniálnou speváčkou a jej albumy sú klenoty, ale širšej verejnosti podľa mňa známa asi príliš nebude. Tiež nemusia všetci súhlasiť, či patrí medzi top 55 GUANO APES, ale v kontexte doby, teda kto zažil hudbu 90s (najinvenčnejším obdobím hudby v dejinách ľudstva, a píšem to pri zmysloch), tak musí súhlasiť, že tu patrí. Ale kto si to pustí dnes, povie že super, ale top 55? Ja hovorím áno. Začneme technickou stránkou knihy a tou samotná recenzia, respektíve čo nám autor povedal o speváčke a jej diele. Vždy ide niečo na spôsob minikapitoly/recky zvyčajne o troch stranách, kde obsahuje speváčku/autora/interpreta, album, label, žáner, samotný text, zoznam skladieb, „emócie na maximum“ (to znamená naj momenty albumu), zostava, mini životopis a ako ďalšou doskou pokračovať. Václav Votruba píše perfektne, pútavo, chytľavo, rozumne, šikovne, zaujímavo. Nie je to ani filozofická abstrakcia, ani recka typu, je to super, počúvajte. Je to písané hlavne pre nás, pre bežných konzumentov, čo milujeme hudbu a hľadáme so záujmom ďalšiu, na čo môže poslúžiť aj táto kniha. Text sa mi hlavne páči, že vysvetľuje v čom je pre neho album zaujímavé, že ho tu dal, píše o ňom aj v kontextu doby, v odkaze do budúcnosti a či aj osloví dnešného fajnšmekra. Začína sa zhruba po druhej svetovej a končí sa podnes. Napíšem ešte v krátkosti, čo ma zaujalo, že tu rozhodne patrí a čo prekvapilo, ale tiež tu patrí. A taktiež som čo to dobré objavil, vďaka autorovi. Carole King – staršia záležitosť, ale príjemne prekvapila peknou hudbou. PLASMATICS – viem, že sú to punkové legendy, ale nepočul som asi od nich nič. Až teraz. Prekvapila relatívna brutalita ich punku, na to, že to spieva žena, riadna sila. SIOUSXIE AND THE BANSHEES – jedna z najzvláštnejších kapiel, jednoznačne. STROMBOLI – o kapele som iba počul iba superlatívy a musím odteraz povedať, že oprávnene. Špičková kapela a Bára Basiková je úžasná speváčka, super nápaditá muzika. Alanis Morissette, NO DOUBT, GUANO APES, HOLE – všetko krásne spomienky a to čo definovalo 90s. MADONNA – možno si myslíte, že to je „iba“ tá známa speváčka, ale album „Ray Of Light“ je klenot. Minimálne na tomto majstrovskou kúsku dokázala, že dokáže stvoriť artové dielo a toto je fakt klenot a odporúčam, možno zmeníte názor na ňu. THE GATHERING – má zastúpenie v dvoch dielach (v knihe sa toto podarilo ešte iba Amy Winehouse), ale oprávnene. „Mandylion“ je doomový prevrat zlatých 90s a „Souvenirs“ dokazuje, že kedysi deathmetalová kapela dokáže stvoriť triphopový zásek a totálne odrovná každého, nielen metalistu. THEATRE OF TRAGEDY – metal typu kráska a zviera s krehkým hláskom krehkej Liv Kristine. Ja by som možno dal „Aegis“, ale zasa, kto neklepal na skvost „Der Tanz Der Schaten“. Prekvapili SINERGY so svojskou speváčkou. ANATHEMA – jedna z najzásadnejších kapiel histórie, od drevného death/doom metalu, cez melancholický rock až po dnešnú podobu krásneho poprocku. Ja osobne považujem za top obdobie okolo ich vrcholu „Judgement“, ktorý bol zhudobnením melanchólie. A nakoniec Lana Del Rey – aj keď je tu zastúpená „Ultraviolence“, predsa len ja zbožňujem jej božské „Born To Die“, ktoré definujú pojem elitný pop, alebo dielo píšuce dejiny charizmatického popu. Autor sľúbil pokračovanie, lebo dúfa, že sa budú objavovať špičkové ženské hlasy a ja musím súhlasiť, len nedávno ma dostal na kolená Lingua Ignota a jej „Caligula“, kde opäť si tu robí nová speváčka, čo chce a prekonáva hudbu samotnú, ako len chce. Alebo vytiahne klenot typu Hannah Fury či Aura Dione. No, určite autor bude mať stále o čom písať. Musím povedať, že kniha je perfektná a fanúšikom hudby, či ktorí len chcú okúsiť nejakú novú muziku a potrebujú nejaké mini odporúčanie, kniha príde vhod. Je pekne napísaná a pútavá. Teším sa na dvojku a autora chválim za tento skvelý počin.