Netajím sa tým, že švédski Bathory sú mojou najobľúbenejšou kapelou a album „Under The Sign Of The Black Mark“ považujem za vrchol v hudbe ako takej a asi už nebude možné natočiť lepšiu dosku. Všetko to u mňa začalo v dobe zlatých 90s, ktorá spočívala v troška zložitejšom hľadaní hudby, lebo nebol net, youtube, teda ani voľné sťahovanie, ale iba kazety, rádio Rebeca a nočná VIVA, prípadne český Spark a slovenský Metal Hammer (plus samozrejme fanziny), a tí šťastnejší mali možnosť CDs. Nikdy nezabudnem na šok, ktorý mi toto album (Under) spôsobilo, čerstvá puberta, prvý rok na strednej, kazeta od spolužiačky a nechápal som, ako môže byť niečo tak temné, ohavné, ale zároveň mať takú svojskú mystickú atmosféru a určitý cit pre pesničkárstvo. Ich skladby nie sú kopa brutálneho chaosu, ale krásne premyslené piesne. No a na ďalšej kazete po „Armagedon“ od Torr bola dohrávka práve „One Rode To Asa Bay“ a ja som bol v šoku, čo je to za vznešená hymna? Ide o poslednú vec z „Hammerheart“ a treba vysvetliť to prekvapenie.
Bathory boli nesmierne zaujímavým úkazom v tom, že každý album sa posúval niekam inak a každý znel inak. Kým rovnomenný debut bol black metal s prímesou punku, druhý „Return…“ už pokračoval v znamení mimoriadne temného, ale čistého black metalu, „Under…“ už obsahoval decentné využitie kláves, hymnických postupov a vznešených klenutých melódií. Nasleduje „Blood, Fire, Death“, ktorý je prelomom v tvorbe, ide o mimoriadny posun v samotnom výraze a znení, kde síce beštiálnosť naberá na obrátkach, ale i výrazne sa zachádza do pagan metalu a výpravnosti. Čo naznačil tento zásek, to naplno prepuklo v osudovom „Hammerheart“, ktoré už načisto opustili black metalové vody a všetko sa ponorilo do vikingského metalu, valivé rify, zbory a špecifický Quorthonov vokál. A tu sa nachádza skladba „One Rode To Asa Bay“, výrazná hymna a jediná skladba Bathory, ku ktorej bol kedy natočený videoklip. A ako to býva u tejto legendy zvykom, aj klip je oprášený legendami a ťažko sa dopátrať, čo je na jednotlivých informáciach pravdy a nakoľko sú presné a nakoľko troška prikrášlené. Ale čo som vypátral informácie, zohnali sa nejaké peniaze a boli natočené hodiny materiálu, režisér nakoniec akosi po natáčaní sa nedal zastihnúť s nakrútenými materiálmi. Nakoniec zo záberov, ku ktorým sa nejakým spôsobom podarilo dostať, respektíve, ktoré ostali v použiteľnej forme, sa zostrihal tento videoklip, s ktorým údajne nebola úplná spokojnosť, dokonca samotný Quorthon ho údajne ani poriadne nevidel, teda jeho finálnu verziu, ale myslím, že nedopadol najhoršie a časom získal kultový status. Môj prvý kontakt s ním bol na jednej povestnej VHS s rôznymi metalovými videami, možno štvrtá kópia kópie, ktorá putovala nadšencami a samozrejme sme boli nadšení. Myslím, že som ho aj videl v nočných hodinách na VIVA, kde sa vysielali metalové relácie (jednou z nich bola už dnes kultová Metala). Klip je kombináciou vystúpenia kapely a záberov zo šírenia kresťanstva v Škandinávii a jeho stretu s pohanstvom. Podľa mňa je vydarený, ma svojskú čarovnú atmosféru, zachytáva kapelu ako celok (pojem „kapela“ v podaní Bathory, to by bolo na ďalší obsiahly blog), čo je raritné, pretože ako vieme, naživo prakticky vystúpili iba v samotných začiatkoch, personálne obsadenie je hmlisté, akurát od tohto obdobia sa kapela kryštalizuje ako skôr projekt Thomasa „Quorthon“ Forsberga s častou výpomocou svojho „dvorného“ bubeníka Paula. A tu už prejdime k tomuto skvostu, ktorý zachytáva určité obdobie a dobové rozpoloženie kapely.
Silné obdobie potom pokračuje v podobnom duchu v podobe ich kompozičnej dokonalosti a pre niektorých aj vyvrcholením samotnej tvorby a kreativity. Nie je to už taký žánrový skok, avšak „Twilight Of The Gods“ je oveľa prepracovanejší, výrazne cítiť, že sa songy skladali na akustickej gitare, ovplyvnenie filozofiou Nietscheho a operou Wagnera akoby dostali kapelu na pomyselný vrchol a už bude ťažké prekonať samú seba.
Táto spomienka na kapelu, klip bola aj takou spomienkou na zlaté, slobodné a kreatívne 90s s kopou kvalitnej a originálnej hudby a priblíženie tej špecifickej atmosféry. Po pomyselnom vrchole sa Bathory ako keby ocitli v slepej uličke a nevedeli ako ďalej. Výsledkom boli, ako inak je u tejto kapely zvykom, úplne nevyspytateľné posuny v tvorbe a to trocha (alebo aj možno dosť) nedocenené, nepochopené a aj nenávidené pokračovania v podobe sólovky „Album“, ktorá sa nesie v rockovo-grungeovom duchu či ďalšom záseku „Requiem“, ktorý bol svojim old school death/thrashom a nevídanou brutalitou pekne studenou sprchou. Kým mnoho fanúšikov to nepochopili a vyvolali tieto nahrávky vlnu nevôle, ja ich mám rád. Ale o tom snáď nabudúce.