ULVER – Drone Activity
Nórsko/elektro
House Of Mythology, 2019
Keďže sa mi nepodarilo do časáku, ktorého prispievam pretlačiť recenziu na toto nevšedné album, tak ju nakoniec spíšem tu, pretože je škoda ho opomenúť. Čo si budeme hovoriť, samotní ULVER ako kapela sú nezmari, toľko štýlových kotrmelcov za svoju kariéru moc kapiel nedá. Začať ako black metalová kapela a momentálne hrať chytľavý elektro synthpop inšpirovaný osemdesiatymi rokmi, hm, to chce kreativitu a invenciu. ULVER majú mnoho nekritických fanúšikov, ktorí zbožňujú všetko, čo vydajú, ale ja sa musím priznať, že paradoxne sú kapelou, ktorá niektoré albumy má na báze geniality a pokojne by mohli byť v rebríčkoch typu „100 albumov, ktoré musíte počuť“ (minimálne u „Perdition City“ to tak je). Prvé dva albumy ma nikdy nechytili, dokonca taký „Kveldssanger“ (1996) som nikdy nepochopil a považujem ho za zbytočný. Ide o kolekciu akustických ľudoviek, to vám nahrá hocaká dedinská partia. „Nattens Madrigal“ (1997) je už totálne o niečom inom. Ohavný, surový zvuk, dokonca mám pochybnosti, že prebiehal mastering, bohvie, či to nenahrali len na kazeťák, ale to je to, presne čo milujem. Snáď okrem jednej skladby a jednej akustickej pasáže sa ako tak spomalí, ale inak je to besný, vrčivý a nepozemský black metal. Priam stvorené na romantické večere s priateľkou, ak vám do piatich minút nezutečie. Toto bolo metalové obdobie a prichádza psychotický zvrat „Themes from William Blake’s The Marriage of Heaven and Hell“ (1998). Trip-hop, filmová hudba, chalani večerami viackrát prešli seriál Twin Peaks, žiaden metal, rôzne popové nálady, verím, že niektorým fanúšikom muselo prísť slabo. Nasledujúce EP „Metamorhosis“ (1999) je techno. Áno, čisté techno. No a dostávame sa k vrcholu ich tvorby, bez nejakých výrazných fanfár vydávajú hudbu k neexistujúcemu filmu „Perdition City“ (2000). Ťažko nejako opísať toto abstraktné album, je to ako keď vám tak troška prepne a vy sa vyberiete taxíkom brázdiť nočné ulice mesta. Pozeráte všetky tie reklamy, svetlá, podniky. Do toho vám hrá v rádiu Garmov zastretý šepot, decentný klavír, rôzne elektronické mašinky a saxofón. Album úplne vystihuje názov piatej skladby „The Future Sound Of Music“. Ich následná torba spočívala v rôznych EP, ale aj plnohodnotných albumoch, ale pustili sa aj do soundtrackov k reálnym filmom. Každá časť ich diskografie si stále držala určitú latku, ale už pri „Shadows Of The Sun“ (2007) som cítil, že je to buď robené album akosi nasilu, alebo jednoducho dochádzajú nápady. No a nasledujúce „War Of The Roses“ (2011) bol podľa mňa katastrofa. Oba albumy sú akýmsi retro pokusom, návratom do popovej hudobnej minulosti, niekde do sedemdesiatych rokoch. Možno som ignorant, ale doteraz som ho nepochopil. Potom som akosi stratil s nimi kontakt. Bola to škoda, pretože náhodne som sa dostal k ich „Messe I.X– VI.X“ (2013), bolo to neskoro po vydaní, lebo vyšlo bez nejakých fanfár. Prekrásne intímne album, ktoré znelo skutočne ako omša, zasa dielo, ktoré znelo úplne inak ako tie predchádzajúce a som si stopercentne istý, že nesadne každému, žiadna dravosť, brejky, nič. Len pokoj, intimita, meditácia. Potom som sa si všimol, že ešte predtým vydali album coverov „Childhood´s End“ (2012), ktoré po viacerých posluchoch normálne zabaví, akurát, že som skoro žiadnu kapelu nepoznal, všetko ide o starinky, ale niektoré riadne chytľavé. ULVER si zrejme urobili pre seba, ale aj pre nás taký bonus pre radosť. Potom prišli dva zbytočné albumy, aj keď „Riverhead“ je soundtrack, ale zo všetkých, čo spravili tak najslabší. No a tu začína ich nová etapa. „The Assassination of Julius Caesar“ (2017) a „Flowers Of Evil“ (2020) a medzitým EP a mnoho singlov. Zasa zásadná zmena štýlu, synthpop silno inšpirovaný osemdesiatymi rockmi (aj rokmi), sto ľudí sto názorov, každý hovorí inak, DEPECHE MODE, DURAN DURAN či FRANKIE GOES TO HOLLYWOOD. Ale to je iba letmá inšpirácia, výsledok je stále originálny ULVER. Treba dodať, že tieto posledné záseky sú vysoko cenené u fanúšikov (tí sú už strašne dávno zvykli, že žiadne „Bergtatt“ už nikdy nebude … i keď u nich nikdy nevieš) aj kritiky. Tak toto je také krátke zhrnutie hudobnej tvorby týchto vlkov.
Avšak je tu ešte jedno ale, kvôli ktorému toto všetko píšem a to je prazvláštny zhluk hlukov „Drone Activity“ (2019), ktorý paradoxne sa stratil medzi poslednými nahrávkami a kým tie vyšli s oboznámením, že jednoducho vyjdú, predmetný kúsok tejto recenzie vyšiel tajomne, až tajne. Možno preto aj tak znie. Hovorí sa o ňom ako o živom albumu, ale predpokladám, že to robili ako už predtým, jednoducho to album nahrali v nejakej starej hale, továrni, doku. Nakoľko mali materiál pripravený a nakoľko je to improvizácia to sa asi nedozvieme. Pátral som po podrobnostiach, ale celé je to zahalené rúškom tajomstva. Nejaké fotky som videl a vyzerá to fakt na živák. Hudobne ide presne o opak predchádzajúceho a nadchádzajúceho záseku. Štyri rozsiahle inštrumentálne songy. Čistá elektrika, ale dostatočne surová, tvrdá, znepokojivá. Ani náznak zbytočnej melódie, ani náznak veselosti, čistá neutešenosť. Takúto tvrdú elektronickú seansu nepredviedli ULVER snáď nikdy a preto je dosť veľkým prekvapením vydanie tohto skvostu. Nie je to však na bežný posluch, treba mať na to rozpoloženie, sústredenie, vhodnú chvíľu. Preto tu píšem recenziu a vlastne takú pripomienku naň, že toto nevšedné album vyšlo a zaslúži si pozornosť. Ešte na záver dve poznámky, tancovať sa naň nedá a či využíva dronové postupy, to už som tiež niekde čítal, že áno aj nie. No pri ULVER je všetko nevyspytateľné. Po dlhom čase obrovské a príjemné prekvapenie a ja nemôžem inak, síce to robím výnimočne, ale plný počet.
Pištík 5/5
Celá debata | RSS tejto debaty