Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Keby som tú knihu čítal v dobe vzniku, asi by som dal to najhoršie možné hodnotenie. Ale človek sa mení. Dnes po dvadsiatich rokoch som si ju prečítal a niečo to malo do seba. Mikuláš Dzurinda určite nie je dokonalým politikom, ale je pravdou, že nasmeroval Slovensko správnym smerom, ale hlavne dal dokopy ekonomiku a začali sme ako celok hospodársky rásť. Je to aj v knihe popísané a tieto pasáže ma zaujali najviac. Presný opak, čo sa robí teraz. Namiesto rastu a škrtania výdavkov zo strany štátu si my pridáme renty a odmeny, a obyvateľstvo zdaníme. Dnes, keď štát čelí vďaka neskutočnému populizmu a rozdávaniu štátnemu bankrotu, je táto kniha osviežením. A zistením, že keď padneme všetci na hubu, možno si uvedomíme, že musíme začať od seba, riadne zamakať a už neveriť populistom a technológom moci. Už vtedy bola spoločnosť mimoriadne polarizovaná a verte, že na Kysuciach, tie sú totálne pevné ako železobetón v presvedčení, to sú bašty pre populistov. Dzurinda tu bol vždy persona non grata a jeden prekrásny úryvok to dokazuje. Strana 15.

„Doslova na vlastnej koži som vtedy pocítil, čo znamená polarizovaná spoločnosť. Spomínam si, bolo aj smiešne, aj vážne, ale aj pitoreskné, ako v Krásne nad Kysucou na poloblúkovitom námestí, rozdelenom cestou na dve časti, boli dve veľké skupiny ľudí. Skupina stojaca na pravej strane cesty kričala: Nech žije Miki! Skupina stojaca na ľavej strane cesty kričala čosi… na päť písmen. Prišli tiež chvíle, keď som si prestal byť istý, že vyviaznem celý a zdravý. Tak som napríklad v Kysuckom Lieskovci skočil po krku jednému pánovi, čo sa na mňa zahnal palicou. Vtedy už úradoval pud sebazáchovy a inštinkt.“

Áno, toto na Kysuce pasuje. Kniha je písaná v štýle, že sumarizoval, čo spravili predchádzajúce štyri roky vo vláde a je súčasťou predvolebnej kampane pred novými voľbami. Autor sa tým netajil a takto je aj písaná, Vyše sto strán, celkom stručne, jasne, viac menej sa chváli, a aj popisuje politický život, plný dohadovania, kompromisov, problémov. Je mi jasné, že je to príliš subjektívne, ale čas rozhodne. A začína sa ukazovať, ako sa vtedy hospodárstvo naštartovalo, niečo sa nadobudlo, aby ho neskôr tí čo prišli, pomaly doviedli k štátnemu bankrotu. Jediné s čím sa nemôžem s autorom stotožniť, to je povolenie preletov lietadiel NATO, aby bombardovali Juhosláviu. Je jasné, že tento akt nás priblížil k NATO, ale nemyslím si, že tá vojna bola dobrá. Žiadna vojna nie je dobrá. Navyše na strane 46 Mikulášovi Dzurindovi odhad nevyšiel a pravdu vo všetkom mal nakoniec Ján Čarnogurský, ktorý povedal: „Uvidíš, že prehráš, pomáhaš tomu, že Juhoslávia stratí Kosovo.“. A následne vyjadril obavu, že toto sa môže stať nebezpečným precedensom, načo mu Dzurinda oponoval, že to sa nikdy nestane. Toto je tiež mimoriadne zaujímavá pasáž. No a nakoniec jeden bonbónik, ktorý nechám bez komentára, ale už vtedy sa dalo niečo tušiť a to citát zo strany 20.

„Samozrejme, problémy so súdržnosťou boli zakódované aj v iných stranách. V Strane demokratickej ľavice k súboju „weissovcov“ s „migašovcami“ pribudol osobitný problém menom Robert Fico. Nie a nie nájsť preňho nejaké miesto vo vláde. Fico chcel byť ministrom spravodlivosti. Lenže to bol jediný vhodný post pre Jána Čarnogurského, ktorý vo vláde ako predseda KDH byť musel a kvôli svojim postojom k NATO nemohol byť ministrom obrany alebo vnútra. Robert Fico chcel byť aj generálnym prokurátorom. Na to pre zmenu nemal vek, pretože zákon na túto funkciu vyžadoval najmenej 35 rokov a Fico ich vtedy ešte nedosiahol. Potom si vymyslel funkciu piateho podpredsedu parlamentu. To sa všetkým zdalo trápne, už predtým sme sa dohodli na štyroch podpredsedoch a aj tento počet bol dostatočne veľký.“