Hýbanie je dôležité nielen pre telo, ale aj dušu. Potupne sa zocelíte, spevniete a z vrcholov kopcov si uvedomíte, aký ste maličký. Navyše nie je nič krajšie ako sa kochať z tých výšin. Postupne som takto začal spoznávať Kysuce a okolie, tých možností a ciest je tu nespočetne. A postupne aj navyšovať kilometre. Preto tento rok som bol odhodlaný prekonať hranicu 50 kilometrov na jeden záťah. Podarilo sa. Predtým však muselo byť decentné plánovanie. Vyšlo to na posledný aprílový víkend. A troška chcem priblížiť jednu prekrásnu kysuckú hrebeňovku.
Ono tie Kysuce sú troška podceňované, nie sú tu nejaké púťové atrakcie, ani lunaparky, ale len čistá príroda s občasnými kopanicami. A jeden z najkrajších pochodov, ak nie najkrajší, je červená magistrála. Ide o hrebeň cez Javorníky a je to vlastne hranica okresov Bytča, Čadca a Kysucké Nové Mesto. Cez zimu sa stáva traťou pre bežky a údajne jednou z najkrajších a nie je to len z mojej hlavy. Začiatok sme si stanovili vlakovú stanicu Makov a koniec hlavnú stanicu Čadca, fundamentálne sme sa tentoraz držali červenej značky a nikam nezachádzali, aby sme to časovo dali. Inak často plány mením alebo zachádzam, ak je niekde niečo zaujímavé, tentoraz nie. Išlo o čas, aby sme do tmy došli. Jednotlivé miesta už poznám, takže ďalšie podrobnejšie skúmanie okolia nechávam na budúce trasy. Ešte dve technické poznámky. Jednotlivé úseky poznám, takže nešiel som do neznáma, ale až prvý raz to idem prejsť celé v kuse. No a vybrali sme sa dvaja s tým, že uvidíme, či to vlastne dáme. Ak náhodu príde kríza, alebo proste to nepôjde a príde únava, nejdeme sa preceňovať, zídeme kedykoľvek dole. To je jedno zo základných pravidiel v hore, nepreceňovať situáciu ani seba.
Prichádzame vlakom o šiestej ráno na Makov a vyrážame cca 6:00. Ideme kúsok po hlavnej ceste, červená značka začína na rázcestí pred benzínkou a odbočujeme od hlavnej vľavo stále hore. Cesta je tu v pohode, prechádzame osadu Kopanice, Papaje a míňame veľmi starý brest. Zhruba tu končia obydlia, cesta sa zužuje a prichádzame k rázscestníku Čemerky. Tu začína rozprávka. Tabuľka nás usmerní. Pri týchto smerovkách si všímam, že to značenie zadotovali európske fondy a o niečo sa stará kraj, a fakt sa zamýšľam, že bez nich by sme sa možno vrátili do stredoveku. Minimálne v rámci turizmu. Nasleduje už útok na prvé vrcholčeky a prechádzku hrebeňom. Idete lesom s prekrásnymi údoliami, svahmi a výhľadmi. Makov je na toto stvorený. Križovatka U Lovasov a troška sa musíte zorientovať a za ním je ďalší prekrásny pochod s nádhernými pohľadmi, totiž pri križovatke Nad Zápačou sú prekrásne lúky, kde sa kocháme a relaxujeme. Za nimi je nádherný pamätník k smutnej udalosti Dolmen života a smrti. Pod ním je osada Gregušovci, ktorá bola vypálená za druhej svetovej a to je vlastne memento. Prechádzame striedavo lúkami a stromami a prichádzame na prvý vrchol Čerenka (940m), z ktorého vedie lyžiarsky vlek do obce Makov. Pekné výhľady, pokocháme sa a ideme ďalej. Nasleduje lesná cesta a prvá zastávka v civilizácii a to U Melocika, kde však je ešte zatvorené. Inak je tam super a dá sa tam dobre najesť. Sme na hlavnej ceste vedúcej do Bytče vo Veľkom Rovnom a teraz nasmerujeme ďalšiu cestu. Táto červená je kúzelná v tom, že chvíľami idete katastrom Makova, chvíľami Veľkého Rovného, následne Vysokej i Dlhého Poľa. Pred vrcholčekmi dvojičiek Luby idete mystickými lúkami a dnes nám robili všade spoločnosť kravičky. V strede sa tam čnie kaplnka, ktorá je križovatkou všetkými smermi. Inak nedá si nevšimnúť, že po ceste je množstvo krížov a kaplniek, ktoré označujú križovatky, ďakujú, alebo iba pripomínajú. My ideme smer Luby. Tentoraz ideme po červenej popod kopce. Dá sa aj na ne vyliezť. Na prvý (909m) idete takým prudším výstupom a ja som mal ešte tú česť minule, keď tam stála taká spustnutá a prepadnutá vyhliadková veža. Vyzerala nevábne, ale mala svoje čaro. Bohužiaľ podľa mojich posledných informácii, už padla. Príčinu ešte neviem, ale proste už to asi nedala. Nebola to turistická atrakcia, zrejme išlo o súčasť protipožiarneho monitorovania, ale dotvárala čaro tohto kopca. Na vrchu je aj chodník cez vrch. Úzky, mysteriózny s krásnymi výhľadmi. Tentoraz sme ale putovali teda popod kopec po červenej, sú tu dve studničky, prvá sa mi moc nezdala, druhá bola čistejšia. Kúsok je druhý kopec, dvojička Luby (911m), tu sa k vrcholu dá dostať horšie. Skúšal som to kedysi, ale je už celý zarastený a poľné cesty iba v náznakoch. Aj tie pohľady sú tu už všednejšie. Následne prechádzame osadami Vysokej, míňame jednu peknú zvonicu a prichádzame k osade Semeteš. Toto je druhá zastávka, kde sa dá najesť a napiť po Melociku a potom ďalších možno 25 km k hotelu Husárik nič. Toto je krásne na Kysuciach, žiadne štvorhviezdičkove hotely, McDonalds, ani výčapy či lunaparky a kolotoče, iba studničky a sem tam polorozpadnutá búda na úkryt pred dažďom alebo prespanie. Nádhera.
Na Semeteši je super krčma, kde si dáte turka, kofolu, polievku alebo vám spravia klobásku. Mám to tam rád a vždy sa zastavíme, ja ako abstinent turek a tá krčma ma super atmosféru a odporúčam. Samotná osada sa smutne „preslávila“, že na konci vojny tu Nemci popravili obyvateľov a prežil iba Miroslav Cipár, slávny výtvarník. Následne začíname ďalšiu etapu po Mikovčákovu rozhľadňu. Táto etapa je vlastne prechod lesmi a občasnými lúkami. Je to však príjemná prechádzka hrebienkom. Začneme troška strmším stúpaním, prechádzame popod Pánovskú Kýčeru (761m), ktorá nie je až tak výnimočná, skôr neskoršie lúky pred osadou U Bielov, ktorá je takou križovatkou všetkými smermi. Nasledujúca zastávka je Mikovčákova rozhľadňa. Je to špecifické prekrásne miesto. Vyjdete z lesa smerom hore. Pod kopcom je prekrásna kaplnka s nádhernými scenériami. Naokolo sú večne zelené lúky. Samotný kopec má názov Kamenité a je to ďalšia križovatka viacerými smermi. Na vrchu je už spomenutá rozhľadňa. Nie je príliš veľká, ale má pekný príbeh. Postavili ju tunajší ako prvú na Kysuciach, je stavaná svojpomocne, a tak preto je aj menšia. Ale kúzelná. Vedľa je prístrešok, informačná tabuľa a ohnisko. Vedľa je aj obrovitý vysielač. Na kopci sa kúsok ešte nachádza socha a rázcestníky, ktoré vás budú navigovať ďalej. Ďalšia cesta je rozprávková púť lúkami, kúsok ďalej je odbočka do Dlhého Poľa a aj tá cesta je mimoriadne nádherná. My však pokračujeme ďalej smer Sedlo pod Grapou a nasledujúci ikonický Jakubovský vrch. Po ceste sa nachádzajú informačné tabule, vedie tadeto aj cyklistický chodník, aj spomenutá bežkárska trať a sú tu rozosiate aj rôzne sochy výtvarných umelcov a sochárov. Niektoré sa mi páčia viac, niektoré menej. Decentným stúpaním sa dostávame na vrch. Inak celá táto magistrála má skrytú krásu v tom, že nie sú tu žiadne vyložene extrémy. Ide sa krásnymi rozľahlými lúkami, stúpania a klesania sú normálne a tie náročnejšie sú tu samozrejme tiež, ale dajú sa zvládať.
Jakubovský vrch (875m) má svoje čaro. Na vrchole je lavička a čakajú vás tam úžasné pohľady naokolo. Tu sa trocha pozastavím nad jedným kysuckým fenoménom. Časť kopca je vyrúbaná, rastie tam omladina, avšak vďaka tomu sa vám otvorila krajina. O tunajších lesoch sa hovorí, že sú vydrancované, nie je to úplne tak, miestami bola i je intenzívna ťažba, či už kôrovec (zvláštne ako sa mu tu len darí) alebo kalamity, ale keď zoberiem tie lesy ako celok, tak to zas nie je také strašné. Na druhej strane vďaka niektorým ťažbám sa neskutočne otvorila krajina, máte celé doliny ako na dlani a kocháte sa scenériami. Tak je to aj na Jakubovskom vrchu. Z neho decentne schádzame a ďalšia zastávka je vrch Vrchrieka. Táto etapa je príznačná, že ide o rajskú prechádzku dokonalými lúkami a toto je možno najkrajší úsek tu vôbec. Toľko zelene a hustých vlnitých lúk, vzdialené lesy a dokonalé pohľady vôkol. Cestou prechádzame okolo sôch, kde Kameňovník som moc nepochopil, zato Trilobit je prenádherné dielo. Ale to najbizarnejšie nás ešte len čaká. Sme na vrchu Vrchrieka (861m) a pri ňom je socha Potvora. Keď som to zočil prvý raz z diaľky, fakt som si myslel, že to je ten robot z Hviezdnych vojen. Ale je to fakt svojské a asi fakt bomba. Inde to neuvidíte. Od tohto kopca už začína civilizácia. V podstate potiaľto sme skoro nikoho nestretli, ale teraz už začínajú zákopčianske osady a slávna rozhľadňa na Petránkach, kde je vždy premávka. My ju však vynechávame, červené značenie ide popod ňu, bol som na nej už mnohokrát, takže dnes to oželiem. Po ceste je nádherná kaplnka, ba až malý kostolík. Odtiaľto náš čakajú zasa obrovské lúky a dá sa dostať všade, my sa držíme červenej a čaká nás posledná výzva. Čo sa týka výdrže, dali sme to. Ja osobne som krízu chytal na Jakubovskom vrchu, čo bol cca 35 kilometer a odvtedy už to bolo vcelku aj drina. Určite tu nebudem vypisovať, že aká pohodička. Od tohto momentu už to bol boj a dalo mi to zabrať. Čakala náš ešte posledná výzva a to Chotárny kopec (910m). Ide o vrch vedľa Čadce, no výstup je naň troška strmší. Ono by sa dal v pohode vyšliapať, ale mali sme už v nohách 40 kilometrov a priznám sa, že už som mal bielo pred očami. Bola to riadna drina, ale nakoniec sme to vyšli. Moc výnimočný mi nepríde, ale hore je pekne. Chvíľu sme zrelaxovali a potom už lesmi zostúpili k hotelu Husárik. Tam sme sa občerstvili a pekne dole na stanicu do mesta.
Celkovo to bol nádherný pochod, krásny zážitok. 52,20 km, 15:02 hodín. Táto kysucká magistrála je proste čarovná a prejsť ju je zážitok. Má v sebe obrovské množstvo prekrásnych miest, zelenú atmosféru a celkovo pokoj. Dodá silu telu i duši. Vrelo odporúčam. Samozrejme, že nie celú, ale stačí po kúskoch. Krása.
Celá debata | RSS tejto debaty