Prvý ročník tematickej akcie dopadol nadmieru dobre, tak organizátori na čele s Petrom Kvasnicom usporiadali druhý ročník zhodou okolností u nás v Staškove. Je to väčšia dedina na Horných Kysuciach, v strede medzi Čadcou a Turzovkou. Väčšia skôr počtom obyvateľstva, cca 2700 kusov, rozlohou je to také diskutabilnejšie. Jadro, teda intravilán nie je príliš široký, možno 4 kilometre, ale rozlohovo s lesmi, lúkami a kopcami sa tiahne až k českým hraniciam. Výnimočný extra nie sme, možno len krásne kopce a to vlastne k spokojnosti stačí. Ešte sme preslávení ako rodisko Jozefa Kronera.
Čo však je neprávom veľká neznáma o Staškove, sú jeho stopy druhej svetovej vojny, konkrétne obrovský tiahly protitankový zákop a rôzne tipy bunkrov rozosiate po celej dedine. Je zaujímavé, že v okolitých dedinách sa v takom množstve a hlavne rozmanitosti nenachádzajú. Na Kysuciach sme možno jedineční v počtoch, v zachovalosti, komplexnosti (teda široké portfólio objektov) a unikátnej dĺžke a jasnej čitateľnosti zákopu. Napríklad susedná Podvysoká bunkre mala tiež, ale boli zničené a zachovali sa sporadické torzá a zákop pre pechotu sa nachádza vysoko v kopci Vysoká (799m), ale často iba v náznakoch.
Opäť išlo o voľnejšiu, ale dobre zorganizovanú akciu. Dátum padol na druhú májovú nedeľu. Sprievodcu tentoraz robil kamarát Vlado, ktorý ma objekty dokonale zmapované. Začiatok bol o deviatej pri moste „Marakaná“, kde sme sa zišli v obstojnom počte 30 ľudí. Prešli sme za rieku a šli k ikonickým bunkrom smer Raková. Rieka Kysuca kedysi tiekla inak, preto je teraz časť pod vodou. Ide o protitankové ihlany, čo tunajším bonusom je ich veľký počet (určite vyše 30 kusov), krásne ich panoramaticky vidieť a hlavne sú vo výbornom stave. Tu treba aj povedať, že možno i tým, že reálne sa tu nebojovalo. Všetky tie objekty boli síce pripravené na boj a s bojom sa aj počítalo, ale fronta sa nakoniec prehnala inde. Ďalej postupujeme k menšiemu prekvapeniu a to k zrúcanine starého mlynu. Ide už iba o pozostatky múrov a je to vlastne rozvalina, kde stoja hlavné steny, ale má to svoje čaro. Je to také smutné a opustené miesto. Popod les vidieť ešte pozostatky umelého kanála na poháňanie kolies. To sme už takmer na hranici s Rakovou, pokocháme sa a vraciame sa späť. Popri rieke putujeme smerom na vyšný koniec a ďalšia zastávka je rodný dom Jozefa Kronera. Je to budova pri železničnej stanici, kedysi schátraná, dnes prerobená na pekné múzeum, ktoré sa dá navštíviť. Vtedy bolo otvorené pre verejnosť, ak je náhodou zatvorené, je možnosť otvorenia, že sa dohodnete na obecnom úrade. Zvonka je to pekné, vnútri ešte viac. V okolí je aj náučný chodník, ktorý lemujú sochy s tematikou napríklad hercových filmov alebo filmových rolí. Plynule prechádzame nad stanicu hore jemným svahom, kde je bunker typu „ringstand“. Je nenápadne ukrytý v lúke a leží tak časom. Možno je to tak lepšie. Následne zostupujeme trocha späť smerom na Olešnú. Nad železničným priecestím sa nachádza pomerne novopostavená kaplnka a pod ňou sú v prírodnej priekope od potoka pohádzané „kochbunkre“ (cca 8 kusov). Pôvodne boli v zástupe na lúke smerom hore, avšak zrejme poľnohospodárskou činnosťou po vojne boli vytrhané a nahádzané do žľabu. V niektorých nenápadných zákutiach ale ešte niektoré stoja na svojom mieste pokryté a dobre ukryté vo vegetácii. Nad spomenutou kaplnkou ešte pokračuje krížová cesta smerom k vrchu Vrchmosty, a ak by s ste ju chceli prezrieť, je to príjemná a nenáročná prechádzka nádherným kopcom.
Následne sa presúvame už na hranicu s obcou Olešná, čo je vlastne potok Olešnianky, popri ktorom sú asi tri zhodnené bunkre zo svahu. Prechádzame popod svah a asi po pol kilometri začíname útok na kopec Vrchmosty (606m) a následne Michalka (597m), kde prechod medzi nimi dvomi je niečo úžasné krásne. Tie večne zelené lúky, to je ráj. Ideme pritom časťou náučného chodníka až do osady U Mravcov. Tu začína nenápadne v lese zákop, kde zo začiatku je ešte pekne viditeľný. Odtiaľto sme stále išli popri ňom. Jeho dĺžka je vyše troch kilometrov, šírka i hĺbka môže mať miestami vyše 3 metrov, šírka jasne viditeľná a hĺbka v dobrom stave. Hlavne od jeho začiatku po osadu Duskovci. Akurát miestami sa ide horším terénom, chvíľami sa treba predierať krovinami a trávami, ale dalo sa to nakoniec zvládnuť. Prechádzame osadu Duskovci a asfaltovú cestu, tu sa zákop stráca a za osadou už opäť pokračuje v plnej kráse a povedal by som, že tu je aj najhlbší. Následne časť je dobre ukrytá v nadchádzajúcom lese, a potom keď skončí lesný porast, zákop je už zahladený. Súviselo to s družstvom dole, kde aj teraz sa tu pásli kravičky a tak by bránil v poľnohospodárstve. Keď zídete už dole k dedine, zákop sa ešte objaví pár desiatok metrov smerom k železnici. Pri železnici je ešte krásne zachovaná a jasne viditeľná železničná zátarasa v podobe dvoch betónových kociek a výrezu pre železnú prekážku, kde im spoločnosť ešte robí zopár protitankových ihlanov vôkol. A tu naša púť končí.
Záverom ešte treba spomenúť bunkre, ktoré sme logicky vynechali, pretože boli ďalej od plánovanej trasy a keby sme ich chceli prejsť, chodíme do tmy. Nejaké sa nachádzajú pred osadou U Letov. Pred osadou je odbočka ku vrchu Kykula a nachádzajú sa približne v miestach sedla pod Kykulou. Jeden je pekne vidieť vedľa lesnej cesty vedúcej k vrchu. Ďalšia sústava sa nachádza výrazne ďalej, muselo by sa pokračovať po ceste Olešnou až k penziónu Veselka a nad ním smerom naspäť na Staškov k Lazom je cesta, kde sa nachádzajú. Možno je toho ešte viac, ale tieto miesta sú mi momentálne známe. Vďaka organizátorom za skvelú akciu, ktorá sa opäť mimoriadne vydaril a mne neostáva nič iné, iba sa tešiť na tretí ročník.
Napísali tiež: https://www.mojekysuce.sk/turistika/zaujem-o-vojenske-objekty-neuticha-v-staskove-putovali-po-stopach-2-svetovej-vojny
Celá debata | RSS tejto debaty