Keďže som mesiac pred touto akciou absolvoval 50ku červeným hrebienkom, akosi sa ku mne dostalo, že tú cestu ide skopírovať turistický klub AHA Čierne. Hovorím si, že si taký výživný pochod zopakujem. Kukol som si info, je možné sa pripojiť, tak nie je o čom. Bola predposledná májová sobota. Prišiel som vlakom ráno do Makova pred Jednotu na zraz. Klub si to zariadil tak, že z Čierneho ich doviezol autobus. Tu treba poznamenať, že ide o celkom početný klub a aj účasť bola dosť veľká. Naplánovaná trasa bola cez červený hrebeň, smer Semeteš, Husárik dôjsť do cieľa na obec Čierne. Môj osobný plán bol po Čadcu, z logistických a časových dôvodov, aby som sa dostal ako domov, a aj potreboval som byť doma trocha včas. Tým pádom neabsolvoval som celú 50ku, ale šiel som s nimi iba po Čadcu, cca 38 km. Musím uznať, že to mali zorganizované super. Spoznal som tam fajn ľudí a celkovo parádna akcia. Ešte technická poznámka, prečo predtým moja trasa merala 50 a teraz „len“ 38. Rozdiel je, že začiatok sa nešiel cez Papaje a rázcestie Čemerky, ale išlo sa priamo na hrebeň pred Melocikom cez časť Makova Čierne a na konci sa vynechal Chotárny kopec. Tým pádom sa skrátila cesta po červenej. Dôvod je jednoduchý, keďže cieľ je dedina Čierne, potrebná dĺžka sa dosiahne a hlavne príde sa do cieľa do tmy, ešte za vidna. Keďže trasu som opisoval v hrubých obrysoch minule, tentoraz si za cieľ dám nejaké detaily zaujímavých miest a nejaké tie dojmy či postrehy.
Začali sme od stanice smerom na časť Čierne (nemýliť s kysuckou dedinou rovnakého mena) okolo kostola a ihriska stále smerom k lesu. Až stále ideme smerom na hrebeň k červenej značke a následne je to známa trasa a ocitáme sa pred Melocikom. Sme na vrchu na červenej, na hrebeni, krásny les, krásne pohľady, krásne prostredie, proste ráj na Zemi. Postupne schádzame k Melociku. Ešte je zatvorené, ale je to pekná reštaurácia. Vedľa hlavnej cesty smer Bytča, možnosť dobrého zaparkovania, terasa vonku. Postupne prechádzame cestu a ideme trocha do kopca a po pol kilometri sa dostaneme na nádherné miesta a tu sa musím pristaviť. Sú to pekné rozľahlé pastvinky. Je tam v okolí osada, pásavajú sa tu kravičky a v strede je pomyselná a vlastne aj skutočná križovatka poľných ciest a tie hrdo hlása pekná kaplnka. Nechýba tu prístrešok, informačné tabule a turistické značenie. Pod lesom je kríž. Jeden je aj pred vstupom na pasienky. Ono tých krížov, ikon, náboženských miest je tu po celej magistrále obrovské množstvo a mnoho je veľmi pekných. Takže ideme ďalej, je to nádherné miesto, možno to označiť ako sedlo pod Lubami. Nad Lubami som sa rozplýval minule, tak iba poznámku k studničkám. Išli sme červenou a po ceste sú dve studničky. Sú pekne označené a nemožno ich neminúť. Nie sú úplne dobre riešené, hlavne tá prvá, ktorá nebola úplne čistá. Inak pijem z nich, ale tu som to neriskoval. Možno sa mýlim. Chcelo by to ju možno troška viac uzavrieť.

Ideme smer Semeteš a pristavím sa pri osade Solíky. Je to rázcestie a my síce zídeme dole do Semeteša, ale dá sa opačným smerom po žltej ísť na Vysokú a je to pekná cestička. Odporúčam odbočku k samotnému vrchu, kde sú dva vysielače a bokom, nižšie nich sú dve nocľahárne. Jedna je v lepšom stave, kde by sa v pohode dalo zrelaxovať. Druhá je diskutabilná, skôr sa hodí na natočenie hororu. My ale zostupujeme do Semeteša, kde sme troška skôr, ako sa plánovalo, takže výdaj občerstvenia sa troška časovo posúva, ale nevadí. Dal som si famózneho čierneho turka a relaxoval. Nejaké spoločné foto a ideme ďalej. Tu sa troška rozpíšem o ďalšej ceste. Od Semeteša je to celkom pekné stúpanie, ide sa popri Pánskom vrchu. Samotný vrch som kedysi prelabzoval, nenašiel som kamenek ani vrchlovú tyč, samotný vrch je zarastený, ani nejaké výhľady som neobjavil, ale ďalej je to pekné. Smerom k osade Bielov sú veľmi pekné lúky. Samotná osada je tiež križovatkou. Pozoruhodnou je akási drevená brána. Nedá sa to nevšimnúť kúsok od poľnej cesty a zároveň červenej značky. Neviem čo to je. Je to že drevená brána, ale vyzerá to ako obrovská hojdačka a sú tam lavičky za nimi a za ňou je niečo ako oltár, alebo vymurovaný pomník a na ňom je obraz Matky Terezy. Zaujímavé a dá sa tu zrelaxovať, sú tu lavičky aj lúčky, povaľať sa. Ako som spomínal, samotné miesto je rázcestník, kde prišli sme červenou a odídeme červenou, ale iným smerom vedie zelená do Veľkého Rovného, tú som ešte nešiel, ale žltú som už skúsil opačným smerom a vedie do Dlhého Poľa a je celkom výživná.
To som ju kedysi išiel nižšie od Prípor. K ním som zišiel z Kamenitého, prekrásna prechádzka. Nižšie od Prípor už začína viac domčekov a vy idete po peknej ceste. Až neskôr to je paráda. Zrazu idete po zabahnenej ceste, zrazu žltá vedie po potoku, čuduj sa svete, potom hore lesom medzi stromami, čiže bicyklom ťažko prejdete, maximálne na rukách, motorka a štvorkolka už vôbec nie. Tým pádom som celú cestu nestretol živej duše. Do toho bolo zamračené, sychravo, pršalo, celkovo temná atmosféra, hore som narazil na nejakú zrúcaninu ako z hororu, vypadol mi signál aj mapa, na mobile sa nedalo ťukať lebo lialo a žltá značka sa stratila. Úplná paráda. Nevedel som ako ďalej, ale akosi som sa zorientoval a vyšiel na Kraviarsku a hľadať kamenek, nenašiel. Bola to neuveriteľne mystická prechádzka, umocňovalo to to daždivé počasie a keď som sa predieral krovím a hľadal kamenek na vrchu, bol som si istý, že ma tam niečo zožerie. Nestalo sa, a tak som si vychutnal zbytok prekrásnej trasy tu k osade U Bielov.

Následne prechádzame nejaké domčeky, nasledujú nádherné lúky a po nich taká poloschovaná kaplnka. Toto je pekná zastávka. Potom po Mikovčákovu rozhľadňu je to pochod lesom. Pekným lesíkom neberieme kondičku. Pri Mikovčákovej rozhľadni je odpočinok. Nad ňou som sa rozplýval minule, podobne aj nad okolím. Pristavím sa pri odbočke na Dlhé Pole. Cesta od Mikovčakovej rozhľadne po rázcestník Nad Vrchriekou je prekrásna, lúky, chvíľu decentný lesík a krásne okolie a prostredie. Pri spomenutom rázcestníku sa dá odbočiť do Dlhého Poľa, je to krátka zelená trasa, vedie cez konečnú dediny a vola sa to tam Prípory. Všeobecne je tá trasa prenádherná a celkovo ten prechod a to prostredie je úžasné. Odporúčam. My však pokračujeme ďalej po červenej. Vždy mi dá zabrať tá kamenná cesta cez osadu pod Grapou, ale potom už križovatka Sedlo pod Grapou je luxus a prekrásne miesto. Tu sa tiež pristavím. Je tam socha, kúsok pekný kríž a cez vrch Grapu, alebo skôr popod neho, sú cesty, ktorými sa dá zísť do Dlhej. Samotný vrch Grapa som preskúmal túto zimu, kamenek som nenašiel, lebo je to tam po intenzívnej ťažbe, ale výhľady z vrchu boli krásne. Jakubovský vrch som vychválil v minulom blogu, takže pokračujeme ďalej. Zhruba od neho sa čoraz viac otvára krajina a uhrania vás rozľahlé večne zelené lúky. Spomeniem jednu pikošku. Ak prejdete osadu Jurdovce, ktorá je tiež veľmi pekná a nápaditá, za ňou je odbočka ku osadu Cabukovia a je tam veľmi pekná kaplnka, pestro maľovaná ako z rozprávky. Ďalšou zastávkou je rozprávkový vrch Vrchrieka. Je tam socha Potvora, akoby vypadol z Hviezdnych vojen, keď som ho zočil prvý raz, som nechápal. Ale umenie má byť kontroverzné, aby sa o ňom viedli dišputy. Na vrchu sa môžete povaľať a je to jedna nádherná veľká lúka. Dole pod ním sú nejaké kamene, čo som ešte neprišiel na to, čo to má byť. Zrejme pozostatok nejakej búdy, stavby. My pôjdeme ďalej po červenej, ale túto červenú križuje modrá a po nej sa dá prejsť smerom na Ochodnicu, Neslušu, ale aj Kysucké Nové Mesto, a je to prekrásny prechod tým smerom. Keď som tade šiel, bola troška horšia cesta (bolo mokro a tak rozbahnená a rozkoľajnená lesnými strojmi), ale aspoň vám dajú pokoj motorky a štvorkolky. Celkovo prechod od Vrchrieky po rázcestie Mičekovci, kríž u Bielych, či vrch Látaná je niečo úžasné.
My však pokračujeme smer Petránky. Priznám sa, tu už som cítil, že je toho aj dosť. Samotní účastníci sme šli čoraz viac v skupinkách, a aj sme boli už troška roztrhaní, podľa toho kto ako vládal. Ja som bol troška v pozadí, zasa nikdy som nebol nejaký výbušný typ. Výdrž aj hej, ale tá rýchlosť niekedy vo finišoch už chýbala. Nevadí, my, čo sme boli skupinka sme obišli rozhľadňu, videl som ju už mnoho ráz, takže to oželiem. Následne je to jedna obrovská lúka. Ako som spomínal na začiatku, vynecháva sa Chotárny kopec. Ďalší cieľ bol hotel Husárik. Bolo viacero alternatív a nikdy som nešiel lokálnou žltou cez Holých, tak som to vyskúšal. Pekná trasa, U Holých som to poznal, ale ten prechod samotný nie. Zasa niečo nové. Drvivá väčšina sa stretla na Husáriku, kde sa relaxovalo. Po prestávke sa potom pokračovalo smer Čierne. Môj cieľ bola Čadca a tak sa aj stalo. I tak to bolo celkom výdatné a ku konci už toho bolo fakt dosť. Ono možno sa zdá, že to tu píšem, že tieto trasy sú pohoda, ale ono to tak ani nie je. Do tých 20 km je to vždy pohoda, 30 už drina a zhruba od 35 už chvíľami človek aj trpí. Následne v cieli prichádza taká príjemná úľava a páľava. Každý to má inak, ale u mňa to je tak, že potom do večera stuhnem, ale dá sa to prežiť. Čo mám výhodu, že na druhý deň je to také v pohode. Jasné, že cítiť to riadne, aj pobolieva telo, ale čakám vždy väčšie utrpenie, ale nakoniec sa to dá zvládnuť. Celkovo sa regenerujem dobre.
Bol to rozprávkový deň. Prenádherná trasa. Musím poďakovať aj turistickému oddielu AHA Čierne, sú to strašne milí a príjemní ľudia, zopár som ich spoznal a tak čas aj ubehol príjemne a fajn. Je super, že sa ľudia stále venujú takémuto osožnému koníčku ako je pešia turistika. Prospieva to telu, ale hlavne duši. Sám som bol chorý a na radu lekára som začal chodiť do prírody na vychádzky. A dosť ma to chytilo. Keď ste na vrchu hory a pozeráte sa na okolo a dotýkate sa neba, ste asi v raji. Po piatich rokoch choroby som už takmer zdravý, takže to bude mať niečo do seba. Keďže sa mi to celé páčilo, s niektorými z klubu som za nejaký čas absolvoval aj Po jelenej stope, čiže okruh po Skalitom. Ale o tom nabudúce.

Celá debata | RSS tejto debaty