Dali sme si taký pomyselný zvyk, že z jari spravíme päťdesiatku. Až vieme na čom sme. Minulý rok to bolo červeným javorníckym hrebienkom a tento rok sme sa rozhodli, že to spravíme znova to isté, akurát opačným smerom. Z Čadce do Makova. Dvaja, s kamarátom, zostava presne ako minulý rok. I keď tentoraz nám to vyšlo až na jún. Ono to plánovanie nie je jednoduché, treba sa na to cítiť, treba mať celý deň voľno a hlavne musí byť dobré počasie. Dážď nie je koniec sveta, prešiel som nejaké tie kilometre aj v daždi. Ale keď na vás leje celý deň, nadšenie opadá a vlastne by bolo problém to dať. Pomalší pohyb, horšia chôdza, demotivácia. Ale nám deň vyšiel.
Prvým vlakom do Čadce a z hlavnej stanice som zapol stopára. Oproti minulému roku som sa cítil viac vo forme a tento rok bol najhorší asi začiatok a koniec trasy. Prvé kilometre po Husárik. Tam som sa cítil neisto, či to dám. Mali sme aj dohodu, že ak to nepôjde, tak to hocikedy ukončíme. Ale nestalo sa. Tá cesta po Husárik je po asfalte, tento povrch mi poslednú dobu moc nevyhovuje. Ako sme ho ale prešli, začali klasické lúky a milovaná tráva pod nohami. Minulý rok mi dal zabrať Chotárny kopec a aj teraz som mal obavy. Na moje prekvapenie sme ho vyšli úplne v pohode, nedal nejako zabrať a vtedy som už mal istotu, že tú trasu dnes dáme. Prvé nadšenie nás čakalo hore. Krajina bola v opare a hmle a bolo to čisté mystérium. Chotárny kopec je po ťažbe, preto poskytuje prekrásne výhľady. Vždy sa ešte choďte pozrieť smerom na Ochodnicu, kúsok za rázcestníkom a tam sa vám objavia dokonalé pohľady. V to ráno sa všetko kúpalo v hmle a boli to rozkošné obrazy. Tá príroda je úžasná. Nemohli sme sa vynadívať a chvíľu sme tam pobudli. Tie výhľady sme mali celý čas pred sebou a neskôr za sebou, prešli sme hrebienok a potom zostup a následne stúpanie po vždy zelených lúkach smerom k Petránkam. Rozhľadňu vynechávame, pretože je paradoxne mimo červenej. Naša trasa bola plánovaná tak, že totálne kopírovala červenú. Ono, videl som ju veľakrát, ale odporúčam. Pred ňou sme si všimli novinku, pojazdné občerstvenie. Fajn. Akurát otvárajú neskôr, možno nabudúce. Inak táto trasa moc niektorými turistami obľúbená nie je z jednoduchého dôvodu, nie je kde liať. Od Husáriku je prvá hospoda až na Semeteši, preto sa musíte spoliehať na seba a na studničky. Žiadne vysedávanie u piva a preberanie ako sme sa nachodili.
Odvtedy nám chôdza išla akoby sama. Počasie bolo dokonalé. Od Petránok idete mystickými lúkami, kde to je vždy pre mňa zážitok. Všadeprítomná zelená, obrovské lúky a dokonalé pohľady všade. Chvíľami sme zrelaxovali na Jakubovskom vrchu. Je to tam čoraz zelenšie, hora sa zdvíha. Pri zostupe sme narazili na poľovnícku párty. Následne sme prvý raz trocha zišli z červenej, pred Sedlom pod Grapou, lebo v lese je tá cesta akási zarúbaná, tak sme šli kúsok súbežne a trocha po modrej. Už minule som si všimol, že tam je akási kalamita nechaná tak, čiže vás to trocha spletie. Sme si aj hovorili, že ideme akosi divne. Ale styčný bod, rázcestník Sedlo pod Grapou vás nepustí, všetko na poriadku. Keď idete osadou Mračkov, je tam nepríjemná štrková cesta, ale následne je jeden z mojich najobľúbenejších prechodov. Tam, kde je odbočka k Dlhému Poľu, potom tým lesíkom hore a prekrásne lúky smerom na Kamenité, kde je ikonická rozhľadňa. Ide asi o prvú rozhľadňu na Kysuciach. Je síce malá, ale postavená svojpomocne. Možno pred ňou boli postavené také ako na Luboch – RIP, bol havarijný stav a už nestojí, i keď to nie sú tuším Kysuce, ale uvádzam ju ako príklad – tieto typy na tento systém boli projektované ako súčasť protipožiarneho monitorovania. Táto na Kamenitom bola už stavaná ako klasická rozhľadňa pre verejnosť. Teda preto cenená. Po nej už zasa boli rozhľadne projektované väčšie, pokročilejšie, s väčším rozpočtom a profesionálne postavené, možno preto už nie sú tak kúzelné. No je to tam čoraz luxusnejšie. Prístrešok, mapa, tabuľa. Tie lúky sú tam fenomenálne aj s výhľadmi. Trocha relaxu a ideme ďalej. Nižšie je prekrásna kaplnka. Nádherne postavená v lúke, kde vyniká jej krása. Potom sa ide už zväčša lesom. Tu mám vždy pocit, že to je nekonečná cesta. Trocha sa vám otvorí krajina, keď prídete z lesa na rázcestie od cesty z Pavlovho vrchu. Minule som sa tam túlal. Odtiaľ vidíte Zarúbanú Kýčeru aj s rozhľadňou. Ďalej sa vám otvorí krajina na rázcestí u Bielov, odkiaľ sa dá ísť na tú Zarúbanú Kýčeru. Šiel som tam už kedysi menej frekventovanou cestou a bol to zážitok. Upršané a nikde nikoho, nevyznačená cesta a len vlčie stopy. Vyšli z lesa, zrejme zrána a išli asi sto metrov a zasa zmizli v hlbokom lese. To bolo niečo krásne a tajomné. Samotná rozhľadňa je v havarijnom stave, ale to prostredie je tam krásne. My sme však tentoraz od Bielov pokračovali k Semeteši. Inak tie miesta smerom na Dlhé Pole a vrch Kraviarska, vždy tam mám akýsi zvláštny pocit. Neviem to pomenovať, ale sú miesta kde cítite také zvláštne chvenie. Na Semeteši sme zrelaxovali v krčme U Cipára. Je to od Husárika prvá zastávka, kde sa občerstvíte. Pivo, kofola, famózny turek, ale aj niečo pod zub vám spravia. Je to tam super a môžem len odporúčať.
Potom je to troška náročnejšie. Od Semeteša sa dá dostať aj cez kopec na dedinu Vysokú a je tam pekne, je tam množstvo cestičiek. Priamo na vrchu Galkovo je stožiar, nižšie dve útulne, jedna rozbitá ako z hororu, neďaleko posedenie U dvanástich mesiačikov, čo je miesto z kameňov, nižšie i ružencová cesta. Stále sa tam dá čosi vidieť. Ale mi to smerujeme na Luby a práve keď sme prešli tie vysocké osady, ten výstup na Luby aj dal zabrať. Ale nakoniec to až také strašné nebolo. Ak tie dve dvojičky vrchov prejdete, zostúpite na križovatku, kde je nádherná kaplnka, rozľahlé lúky a všade naokolo prekrásna príroda. Niekedy a aj teraz kravičky. Potom nasleduje zostup do Melocíka, čo je už reštaurácia na hlavnom cestnom ťahu z Makova do Bytče. Tam sme niečo zjedli a ideme už smer Makov. Ono sa to nezdať, ale ešte nás čaká dosť kilometrov. Toto už tu mám poslednú dobu dosť pochodené. Čo ma prekvapilo, od Melocíka oveľa viac ľudí, turistov. Zas niet sa čo čudovať. Makov, celkovo aj s Vysokou, je dobre situovaný na príjemné prechádzky. Prechádzame Čerenku, odiaľ do dediny vedie lyžiarsky vlek, ďalej ideme okolo osady Gregušovci, ktorá bola cez druhú svetovú vypálená a je tam zaujímavý Dolmen a zvonica. O tom a niektorých iných pozoruhodných miestach som tiež písal už pred rokom. Ak pôjdete okolo, obzrite. No a čaká nás finále. Kým som do asi 45-teho kilometru fungoval v pohode, potom už nastala aj kríza. Niežeby som kolaboval, ale už bolo cítiť v nohách. Ako sme vyšli spod rázcestníka Čemerky a hlavne od toho starého brestu, tam už začal asfalt a už nohy začali protestovať. No akosi sme došli. Decentne do centra na bus, lebo vlak nepasoval. Každopádne takáto dlhšia trasa raz za čas príde vhod. Aspoň si vyskúšate, či je telo na tom fyzicky i duševne dobre. Na to netreba ani nejaké špeciálne tréningy, stačí keď sa nejako systematicky hýbete. Čiže do obchodu peši, na úrad na bicykli, ak sa dá aj do roboty a cez víkend si vybehnite v sobotu alebo nedeľu na nejaký neďaleký kopec a ste vo forme. Na budúci rok premýšľame už zmeniť trasu a dali by sme rovnako dlhú červenú, akurát po hrebienku Beskýd, pohoria naproti.
Celá debata | RSS tejto debaty