Takže by sa zasa patrilo zbilancovať minulý rok, čo sa týka hudby. Nejaké novinky, diskografie, povinné jazdy, ale hlavne koncerty boli. Minulý rok sa hlavne akosi roztrhlo vrece s výbornými koncertmi a teda bolo treba pochodiť. Keď sa tak nad tým zamyslím, objavovaniu novej muziky som až tak moc nedal, s recenziami na novinky som sa tiež moc nešiel roztrhnúť, ale koncertov bolo požehnane.
Albumy
KAT VON D – My Side Of The Mountain – fenomenálny skvost veľkej umelkyne a pre mňa najväčšie prekvapenie roka. Nadčasový elektro pop, ktorý sa nezaťažoval nejakými zbytočnými konvenciami. Bohaté aranžmány, silné skladby plné silných nápadov a hlavne priehrštie fantastických hostí a fantastických vokálov, kde všetci spievali ako o život. Príliš nadčasová nahrávka. Album roka.
CHOKECHERRY – Messy Star – dve nezávislé umelkyne koketujú s rôznymi polohami a vedia zahrať schoegaze, indie pop či vskutku i grunge. Rodené pesničkárky. A výsledok fenomenálny (subjektívne podľa mňa) dream pop. Objektívne možno nie, ale je to nádherné EPko. Plné melanchólie i veselosti a cestovania. American dream.
MASTER´S HAMMER – Maldorör Disco – čo čakať od magora, myslím tým seba, čo má najradšej od nich už neprekonateľné „Šlágry“, ktoré definovali pojem taký, že „ja si môžem nahrať album, aké len chcem“. No a zrejme sa týmto znova inšpirovali aj pri tvorbe novinky. Kritika je dosť neúprosná, ale ja toto album som si mimoriadne obľúbil. „Zombies tě volají Kamile, zase máš záchvat, a nebo tři promile.“
POLY NOIR – K Mýmu Ohni Nesedej – domovskú kapelu Petra „Polyho“ Pálenského INSANIA až tak nepočúvam, ale rozhodne má niečo do seba. Minimálne originalita sa jej nedá uprieť. Tento jeho čarovný projekt mi však učaroval. Kombinácia country, rocku, westernu, pesničkárstva dopadla až moc dobre. „Amigos na ceste za štastím.“
THRYMR – Saga Of The North – obrovské prekvapenie od bubeníka Tryma. Monumentálna filmová hudba hodná do nejakej severskej ságy. Krásne, zatvorte oči a unášajte sa fjordmi. Putovanie po severu.
DRUDKH – Shadow Play – už legendárna kapela z ťažko skúšanej Ukrajiny, dokonca priamo z Charkova. Pokračujú vo svojej púti a prinášajú nám kolekciu heathen black metalových hymien venovaných hlavne ukrajinskej prírode, literatúre, histórii a folklóru. Nie je to tak uhrančivé ako v obdobiach „Microcosmos“ a „Estrangement“, ale stále si udržiavajú svoj štandard a ten je vysoký. Maľujú hudbou krajinu.
Koncerty
Tento rok sa zadarilo. Bolo toho teda dosť. Začiatok roka som začal chodievať do Barráku v Ostrave, ktorý presťahovali do nových a väčších priestorov a navštívili ho dosť zvučné mená. Vlastne úplne na začiatku sme boli pozrieť legendy Marduk v Rokáči v Jablunkove. Tí sú v neskutočne dobrej forme. Potom v Barráku legenda Laibach, čo bolo veľkolepý zážitok a splnený sen. Tých bolo vlastne viac, videl som tam aj XIII. Století, Aeternus, Moonspell, Cradle Of Filth. Hlavne Aeternus zabíjali, krásny brutálny zvuk a obrovská charizma. Medzitým som aj v Smere v Žiline kukol Silent Stream Of Godless Elegy a síce speváci sa nemohli dostaviť a mali náhradu, ale bolo to jedno z najlepších vystúpení vôbec, aké som videl. Kopec nadšenia a uhrančivo podané aj s decentnou improvizáciou. Toto bola prvá polovica roka, ktorú som zakončil aj koncertami vážnej hudby v rámci Pro Musica Nostra Thursoviensi. Druhá polovica roka začala festivalmi. Každoročne sme účastníkmi Eternal Hate Fest v Nýrsku až kdesi pri nemeckých hraniciach. Pure fucking black metal ako každý rok. Výlet a dovolenka v jednom. Turzovský Vargoš fest je ďalšia samozrejmosť a tento rok tam hviezdili poľské kapely. Pôvodne sme boli na vážkach ohľadom Armageddon of Decibels, kde hrali HECATE ENTHRONED. A keď mali vystúpiť aj ROOT, nebolo o čom. Krásny festík, kde som videl dve vysnené legendy. Záver festivalovej sezóny bol pre mňa v septembri na ostravskom hrade, kde na dvoch pódiách sa striedala legenda za legendou – Carcass, Atheist, Impaled Nazarene, Samael, viac asi už netreba nič dodať. Na jeseň boli výborní Colosalist (exSSOGE) s Hypnos v Rokáči, čo bolo parádne zažiť záchvevy 90s doom metalu. Odbehol som aj do Barráku na Henycha, ktorý má teraz neskutočnú formu a hral veci od Torru, aj nejaké svoje, zahrali „Chcípni o kus dál“ a ja som bol happy, krása. Záver roka v decembri bol akýmsi vrcholom, lebo koncerty INFERNO sú vždy akými transcendentálnym zážitkom. Hrali v rámci akcie When The Light Fades v Hard Café v domovskej Karvinej a bolo to niečo fenomenálne. Dnešná podoba a tvorba INFERNO mi strašne lahodí a prešli kus obrovskej cesty. Je to niečo neuchopiteľné a podľa mňa už dosahujú svetovú úroveň.
Restík
Prešiel som poslednú dobu mnoho slovenských kapiel, najmä aby som mal aspoň základný prehľad, a netajím sa tým, že za asi najlepšie a neprekonané, a hlavne nedocenené album považujem „Polis Rouge“ od Remmirath. A síce kapela je momentálne na bode mrazu, ostatná tvorba chalanov, či už Krolok alebo Malokarpatan je na svetovej úrovni. Ďalej som si obľúbil veci okolo Igrica a hlavne bokovku Distant Shapes, majú síce na konte jediné album, ale rozhodne stojí za to. Svojský náladový doom metal s hitovými ambíciami, presne ako mám rád. No a poslednú vec, čo ma potešila pri objavovaní, tak svojský (asi) jednorazový projekt Svarthena a jedného Autstrálana – Dissvarth. Svarthenove veci ako Aeon Winds moc nemusím, ale to čo predviedli na „Between The Light And The Moon“ je niečo tak prekrásne. Plné astrálnej melanchólie a vesmírnych nálad. Neprávom akosi polozabudnutá vec.
Tak toto bol v skratke uplynulý hudobný rok a uvidíme, čo prinesie tento. Možno som niečo zabudol, ale tak to býva, tej muziky je vždy strašne moc – a tak je to správne, a tak to má byť. No a tento rok nejako som už musel začať. Tri dni dozadu som bol pozrieť znova na Aeternus do Barráku a boli zasa fantastickí. V marci by mali prísť do Smeru Waltari a to bude povinnosť. Nechajme sa prekvapiť, čo všetko dobré nás čaká.
Celá debata | RSS tejto debaty