Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

No časy nie sú dobré, tak naši odpočinutí predstavitelia štátu nám prišli po prázdninách zvestovať, čo nás čaká. Ale dozvedeli sme sa vlastne niečo? Ono to je diskutabilné, lebo tí, čo mali prísť radšej šli dovolenkovať, či robiť teambuilding (to musel byť iný masaker), a tak aspoň niečo teda. No a víťazom nedeľných diskusií je bezkonkurenčne Richard Dírer.

V politike: Jeden z najlepších úvodov vôbec v podaní moderátora Richarda Dírera, ktorý verne zglosoval situáciu, v ktorej sme sa ocitli a vysvetlil, prečo tam je opozičný politik, keď tam majú byť teraz hlavne koaličný a na úvod to vtipné meme od zomríčat. Klasický sladký pán Pellegrini, ktorý klasickými frázami by sa chcel zapáčiť každému, chvíľami mám pocit, že sa schyľoval až k populizmu typu, ja by som dal tým a tým, len kde zobrať, keď to všetko niečo stojí. Ono ale čo si budeme hovoriť, dnešná situácia je taká, že on nemusí hovoriť nič, ešte nejaký ten mesiac s Matovičom a stačia mu len pred televízor pukance a pozerať, ako budú mať so Smerom čoskoro ústavnú väčšinu. Nemusia robiť nič, o všetko sa postará Matovič.

O 5 minút 12: Klasické uspávanie hadov s pánmi Blanárom a Krajniakom. Neverím, že to je ten pán Blanár, ktorý nám ako župan vyasfaltoval cestu v Lazoch a chodil k nám na turnaj, vtedy mi prišiel celkom normálny. Pán Krajniak to možno myslí dobre, ale dnes to bolo také nič nehovoriace. No, nemá to jednoduché.

Na telo: Priebeh duelu asi aj očakávaný. Pán Pellegrini sa len usmieval, ešte viac populizmu ako na TA3, chvíľami až lacného, ale on vlastne vôbec nemusí nič robiť a hovoriť, voľby mu vyhrá Matovič. Čo však bolo tak trochu prekvapujúce – pán Kollár, kedysi skôr uvoľnený až suverénny, dnes očividne nervózny až podráždený. Nečudujem sa mu, byť v koalícii s Matovičom musí zobrať roky života. Avšak tiež skĺzaval k prvoplánovým jednoduchým riešeniam ako zoštátňovanie elektrárni, či šeky. Chápem, že ľuďom bude treba pomôcť, ale jednoduché to nebude.

Ono už jeden klasik kedysi vizionársky povedal „… dajú…človeku, ktorý patrí na psychiatriu hlas, tak Pán Boh nech ochraňuje Slovensko“. Doteraz sme mali vladárov, takých akí sme aj my. Niečo sa ušlo ľuďom, niečo našim ľuďom, niečo im kamošom, niektorí viac brali, niektorí menej. Všetci nám sľubovali hory doly. Všetci boli spokojní. Slovenská klasika, populizmus, známosti, papaláštvo. Tomu my Slováci rozumieme. Až teraz prvýkrát sa k moci dostal duševne narušený človek, egomaniak, ktorý nepripúšťa ani náznak polemiky, už vôbec nie vlastnej omylnosti a žije v predstave, že je trpiteľ a mesiáš v jednom. A my nevieme, čo s tým, lebo je to niečo nové, niečo s čím sa nerátalo. O to smutnejšie je, že v strane mu ani jeden z pätolízačov nevie povedať dosť, stačilo, takto to ďalej nejde.