Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

O zdraví lesa, o zdravom lese
Nádherný snímok. Keďže   Slovensko sa nemôže   pochváliť extra zásobami   pestrej palety nerastných   surovín, zato jeho devíza je   kvalitná voda a drevo. A   práve to druhé, to drevo   dosť znepokojuje a dráždi   ľudí. Do toho by sa dal   zužitkovať aj cestovný   ruch, ale buď nie je, nedá   sa, alebo sa spraví na štýl   á la Hollywood. Lunapark. A   po posledných voľbách sa,   ako aj všetko ostatné, aj   veci okolo životného   prostredia hrotia, teda stret   vláda vs. ochranári.   Nerobím si žiadnu ilúziu o   zelených, často to páchanie   dobra nemá ani náznak logiky   a ten ich teoretický svet je   všetko iné, len nič čo by   sa dalo použiť. Avšak ako   som cca posledné tri roky   začal čoraz viac   prechádzať kysucké lesy a   mám ich celkom už aj   zmapované, začínam aspoň   maličko a trošička chápať,   ako to možno funguje v   prírode a začínam vo veľa   veciam dávať za pravdu   ochranárom. Momentálne naše   ministerstvo životného   prostredia v skratke by malo   hľadať nejaké mantinely a   súzvuk s ministerstvom   hospodárstva. Realita je   taká, že si dali do zákona,   že môžu strieľať medvede   ako sa im zachce, konečne sa   môžu kožušinami chváliť   verejne a čoskoro príde na   rad aj vlk. Tu ide o to, že   medveď je taká medaila z   majstrovstiev sveta, vlk z   olympiády. Oni namietnu, že   tak zákon nestojí, ale vieme   ako to bude a vlastne je už v   realite. Potom treba ešte   vyrúbať, čo sa dá aj v   národných parkoch. Lebo   kalamita, lebo kôrovec, lebo   medveď. Na ilustráciu tohto   všetkého, tak za šéfa   národného parku bol   vymenovaný usvedčený   pytliak, čo mal doma vlka v   mrazáku. Toto fakt nie je   vtip a len dokresľuje tú   absurditu, čo sa dnes deje.   Samozrejme dnes váš názor   je zbytočný a zhodený, lebo   minister by vám povedal,   alebo skôr vysmial, a asi   najslušnejšie povedal, že   tomu nerozumiete. Avšak keď   nejaký čas sledujete les,   práve les po kalamite,   nechaný len tak, lebo sa tam   nedá dostať, alebo nik nemá   oň záujem, tak sa premení v   prenádhernú džungľu, často   neprístupnú a prírode len   odľahne. Lebo ak je tam   problém dôjsť autom,   štvorkolkou, motorkou,   absentuje najväčší škodca   človek. A dnes, keď sa   prechádzate po tých peších   chodníčkoch, to ticho   lieči. Keď ste sám na   vrchu, ste blízko neba. Až   potom keď prichádzate do   civilizácie, tak autá,   štvorkolky, motorky, psy a   podobné rôzne neplechy, čo   ničia pokoj a harmóniu zvery   a lesa, škodia viac ako   kalamita a kôrovec v jednom.   Nový dokument Erika Baláža,   ktorého filmy mám veľmi   rád, dosiahol ešte pred   zverejnením punc trezorového   filmu, lebo zrejme na pokyny   zhora sa nemohol odvysielať   na stvčke, ktorá si ho   tuším objednala. Vďaka   vimeo sa však stal dostupným   a krásne poukazuje na dve   veci. Ešte na doplnenie,   nemusím so všetkým s pánom   Balážom súhlasiť, ale   obdivujem ho, že poukazuje na   rôzne neduhy a nebojí sa   niektoré trocha   radikálnejšie veci povedať   nahlas. Ten dokument má dve   roviny. Prvú – život a zvyky   hlucháňa, jeho pôsobisko a   možný osud. Druhá –   poukazuje na drancovanie   našich lesov a to zrejme bolo   červeným súknom pre nášho   ministra. Pozor, celý   dokument hovorí o zachovaní   chránených parkov a   oddeľuje hospodárske lesy,   ktoré sú potrebné, to je   logické, ale tu sa ide   drancovať všetko. Potom sa   čudujeme neustálym potopám,   keďže ťažba zanechá   suchú zem a stopy po strojoch   sú neuveriteľne funkčnými   rigolmi pre prúd vody a to   všetko má následne fatálne   následky pre doliny tam dole.   Dokument krásne poukazuje na   rôzne procesy v lese a   ukazuje jeho dokonalosť.   Technicky ide taktiež o   premakaný snímok a formálne   sa približuje k dokonalosti.   Ja len čo si všímam,   príroda si vždy poradí.   Bolo to tak včera,   predvčerom, ale aj pred   miliónmi rokmi a nebolo na to   treba ministerstvo.