Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Asi viacerí tajne dúfali, že ešte sa podarí natočiť 4. sériu Twin Peaks, i keď aj keby sa niečo také neuveriteľné stalo, po skončení by sme mali ešte viac otázok ako odpovedí. Už sa tak nestane. David Lynch bol pre mňa unikátny režisér, možno najlepší a mám pre neho slabosť. I keď nie všetky mi imponujú, napríklad Modrý zamat mi nepríde extra výnimočný a k takému Inland Empire mám množstvo výhrad. Každopádne časť jeho filmografie je fenomenálna a tie filmy sú výnimočné. Točil zvláštnym spôsobom, že pri niektorých snímkach nevieme presne, čo chcel nimi povedať a niekedy asi ani on sám nevedel, a to sa prejavovalo ešte viac pri samotných scénach alebo niektorých detailov. Čo však bolo na ňom výnimočné, tá explózia kreativity, tvorba jednotlivých surreálnych obrazov, ktoré často nedávali zmysel, ale boli tak invenčne a magicky poskladané, že spoločne s dokonalou hudbou podávali divákovi silný kinematografický zážitok. Spojenie snov a snívania, záchvevy mágie a cit pre originálny detail spájal do silných príbehov, epizód, alebo tie úplne svojvoľne iba doplnili celkovú atmosféru a doviedli nás úplne inam, než by sme chceli. Ak by sme chceli odporučiť nejaký jeho film, ktorý sa zapáči asi každému, minimálne mu bude sympatický, tak je to určite Príbeh Alvina Straighta, príbeh chlapíka, čo sa vybral za bratom na kosačke cez dva štáty. Pre mňa vrcholom je seriál Twin Peaks, ktorý považujem za maximum seriálovej tvorby ako takej. Pokojné mestečko v horách Washingtonu zrazu čelí zlu. A na povrch sa derú tajomstvá, často temné. Platany. Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť. Douglasove jedľe. Čierny Wigwam. A BOB. Celé to hľadanie, kto je BOB a tie desivé scény, keď sa zjavil. Seriál bol priekopnícky v tom, že spojil nespojiteľné. Kriminálku, drámu, love story, komediálne prvky a premiešal to záhadami, mystériom, mytológiou, dokonalou hudbou, famóznymi hercami a neprekonateľnou atmosférou.

Keď vyšla tretia séria, mal som obavy. No, stalo sa to, čo som asi čakal. S pôvodným seriálom to malo spoločné asi len sporadické scenéria a zopár starých hercov. Ale časom som si k nemu našiel cestu. Už to nebol ten narušený pokoj spokojného mestečka, ale brutálna seansa desivých scén a vizuálne orgie. Nepokoj. Časť, tuším ôsma, ako sa zrodil BOB, vybuchla Trinity a chodili tam tí lesní duchovia a ako padlo „This is the water. And this is the wall.“ tak som pochopil, že boli prepísané dejiny filmu a nič už nebude ako predtým. O tej časti sa ešte budú písať knihy, monografie a priznám sa, neviem či som videl niečo desivejšie. Ten seriál ma svoje miesto vo svete kultúry a svojim spôsobom som túto tretiu sériu obdivoval kvôli nekonvenčnosti a hlavne – nikdy ste nevideli nič podobné. A bratia Mitchumovi boli najlepšie postavy, ich dejovú linku som miloval a zaslúžili by si svoj spin off. A Candie. To bolo také slniečko celého seriálu.

A všetky tieto atribúty tvorby, ktoré som vyššie spomínal, sa naplno prejavili a pretavili (podľa mojej mienky, nie každý bude súhlasiť) do jeho vrcholu Mulholland Drive. Ťažko pochopiteľný dej, i keď treba vychádzať z toho, že sen tu plnú veľkú úlohu, množstvo postmoderny, zdanlivo nesúvisiacich scén a unikátne záseky ako kovboj, počiatočná scéna v aute, alebo tá nočná mora za reštauráciou, čo bolo aj na mňa moc. Do toho nadpozemská hudba jeho dvorného skladateľa Angela Badalamentiho, čo bolo napríklad ikonické v „Betty´s Theme“, ktorá zaznela v tejto nesmrteľnej scéne ako Betty prichádza do Los Angeles.

Ďakujeme za úžasné filmy i hudbu Maestro.