Vzpomínky generála, vydala Jota 2009
„Pre správanie obyvateľstva bolo príznačné, že ženy z jednej dediny v bojovej oblasti ku mne prišli s chlebom, maslom a vajcami na drevených tanieroch a neprestali naliehať, dokiaľ som niečo nezjedol. Bohužiaľ tento priaznivý vývoj voči Nemcom vydržal len tak dlho, dokiaľ fungovala prajúca vojenská správa. Takzvaným „ríšskym komisárom “ sa potom v krátkom čase podarilo zničiť všetky sympatie k Nemcom a pripraviť tak pôdu partizánskym hnutiam.“ Strana 195.
Fascinujú ma spomienky osobností, ktoré si svoj príbeh napíšu sami, sú sami autormi a máme to teda z prvej ruky. Zvlášť ktoré v dejinách prehrali, bilancujú a prehodnocujú a píšu svoj pohľad na dané udalosti. A ešte viac ma fascinuje, keď stáli na zlej strane. Vtedy to má nádych a auru zvláštnosti, až kontroverzie. Lebo mnohí si to neuvedomujú, ale svet nie je čiernobiely. Hlavný strojca tankového vojska wehrmachtu spĺňa toto všetko. Je to autobiografia, píše o svojom živote, pochopiteľne hlavný dôraz a aj rozsahom je venovaná druhej svetovej vojne. Vysvetľuje svoje myšlienkové pohnútky, prečo určité veci spravil tak a tak, bilancuje svoju činnosť i svoje rozhodnutia počas vojny. Celkovo je kniha jeho pohľadom na celú túto nešťastnú udalosť a o to je to cennejšie čítanie, že bol samotným účastníkom vrchného velenia. Spôsobmi bol síce skôr generál staršej školy, ale bol otvorený novým výzvam, myšlienkam a budúcnosť armády videl v tankoch. Čo sa týka techniky a určitých noviniek a inovácií, bol skôr mimoriadne progresívny. Opisoval pred druhou svetovou vojnou budovanie tankového vojska. Čo sa týka samotných operácií a bojov, nebol nadšený prepadom Poľska, lebo hrozila vojna od západných mocností a boje na dvoch frontoch. Vo Francúzsku bol stúpencom bleskovej vojny a zažil prvé sklamanie, keď dostal príkaz zastaviť tanky pred Dunkerque. Čo ma najviac zaujalo na tejto knihe, ako opisoval vzťahy s jednotlivými vojakmi a generálmi. Práve vo Francúzsku sa dostal do prvého sporu s von Kleistom, kde ponúkol funkciu a skutočne bol na chvíľu odvolaný. Podobne sa neustále dostával do sporov s von Klugem a občas von Bockom, Halderom, Jodlom. Zasa s mnohými ostatnými, hlavne kolegami a spolubojovníkmi vo svojom štábe vychádzal veľmi dobre. Prišla Barbarossa. Píše, že bol proti nej. Minimálne mal jasno v tom, že do zimy Sovietsky zväz nepadne. Tiež bol neustále v spore s nadriadenými, keďže stále apeloval na útok smer Moskva, ale nakoniec sa uprednostnil Kyjev. Po Moskve na konci roka 1941 bol odvolaný a až neskôr na konci vojny povolaný opäť. V knihe podáva svoj názor na niektoré udalosti a tiež niektoré z nich objasňuje. O atentáte nevedel, počul o opozícii, ale nebol stúpenec atentátu, pretože si nevedel predstaviť, že čo bude potom. Bol stúpenec minimálne prímeria na západe. Ale vedel, že to nedopadne dobre s Nemeckom. Zaujímavý popis udalostí na Slovensku, aj keď dosť svojsky podaných. Tiež pridal nejaké pikošky. Napríklad, že po odvolaní ho medzi prvými prišiel navštíviť a povzbudiť Josef „Sepp“ Dietrich. Zaujímavosťou je, že pod Guderianovým velením bojovali Zbrane SS a žiadal v hodnoteniach rozlišovať ich od policajných a strážnych oddielov. Konkrétne to bola druhá divízia pod velením Paula Haussera, ktorého opísal v dobrom svetle. Popísal svoj pohľad na vedúcich činiteľov Tretej ríše. Napríklad Goebbelsa považoval za jedného z najinteligentnejších ľudí, čo stretol. Neznamená to však, že ho považoval za dobrého, spomínal tam aj ako stretával jeho deti, vzhľadom k neskorším udalostiam. Bormanna považoval za čisté zlo. Posledné kapitoly boli venované obranným bojom a pochopiteľne sporom s Hitlerom. Tu som konečne pochopil rozdiel OKW a OKH, prví organizovali boje na západe a druhí na východe, no a tým sa pochopiteľne často dostával do sporu aj s Jodlom. V marci 1945 dochádza k ďalšej veľkej hádke s Hitlerom a Guderian je odvolaný. Následne na konci vojny sa dostáva do zajatia, kde píše tieto pamäti. Podľa mňa sú výborne napísané, perfektne sa čítali a hlavne sú akýmsi dokumentom doby. Samozrejme ich napísal tak, aby vyznel v dobrom svetle. Pri bojových operáciach takmer vždy mal pravdu on. Rozkaz o komisároch sa u neho nevykonával a hlavne o zločinoch nič nevedel. Ako to bolo v skutočnosti, to už sa nedozvieme. Ale je pozitívne, že nevyplakáva, ale píše o veciach tak, ako ich videl, alebo si myslí, že sa tak stali. Každopádne veľmi dobre napísaná kniha, kde niektoré pohľady a momenty sú mnoho vysvetľujúce a obzor rozširujúce a myslím, že pre mnohých je tiež mimoriadne cenné nahliadnutie do centra a atmosféry Hitlerovho stanu. A hlavne nech kniha slúži ako memento, že vojna neprináša nič dobré a nepozná víťazoch, len porazených.
„Naproti tomu sa podarilo skupine armád „Juh“ v dňoch medzi 17. a 22. februárom odstrániť ruské predmostie cez Hron. Za tento úspech sme vďačili rozvážnemu veleniu skupiny armád generála Wöhlera, o ňom Hitler pri prezentácii plánu útoku povedal: „Wöhler síce nie je národný socialista, ale je to aspoň poriadny chlap!“ Strana 426.
písané aj pre databazeknih.cz
A čo ste čakali odo mňa? Ja som bol veliteľ a... ...
Vidím že tu máme nádejného supergenerála. ...
Nejaké tanky, o ktorých ja ale nič neviem sú... ...
fajný príspevok. Ale áno, spomínal tam koncept... ...
...trafená hus zasa gága... Od bývalého... ...
Celá debata | RSS tejto debaty