Podobný mini cestopis som písal aj na mapy.cz, ale tu túto krásnu krížovú cestu v rámci potuliek po Kysuciach rozvedieme trošku viac. Pre duchovne založených ľudí to môže byť možnosť pomodliť sa, pre turistov krásna prechádzka a pre obdivovateľov krásy spojenie peknej prírody, mikro-architektúry a objavenie možno menej frekventovaných miest Slovenska. Poslednú dobu som sa akosi často objavoval na pomedzí Skalitého a Zwardoňa a narážal na jednotlivé kamene – zastavenia krížovej cesty a tak skrsla myšlienka ju prejsť celú. S jedným kamošom sme sa rozhodli, že ideme na to. Vlakom sa pohodlne dostanete z Čadce do Zwardoňa. Malá poznámka. Vlak po Serafínov je lacnejší a dá sa prejsť cez hranicu na prvé zastavenie peši, je to kúsok. Ak sa rozhodnete zviesť až na koniec do Zwardoňa, čo je už Poľsko, je to drahšie, ale lístok platí zároveň aj späť. Odporúčam, majú tam peknú zastávku aj okolie. Samotná trasa nie je veľmi náročná, jediné väčšie stúpanie je na Skaľanke. Ide sa popri hraniciach cez dediny Skalité a Zwardoň, decentným tempom, a aj s kochaním sa prírodou sme to prešli za necelých 5 hodín, ak by ste šli bežným turistickým tempom, máte to za tri hodiny. Dĺžku mi to nameralo vyše 13 kilometrov. Začali sme od stanice vo Zwardoni, presunuli sme sa do kostola, kde je štrnáste zastavenie, takže z praktických dôvodov sme šli takto. Nasleduje cesta k prvému zastaveniu, smerom k vrchu Serafínov, ale dávno pred ním odbočíte doprava smerom akoby k oblasti Skalité Serafínov. Prechádzate okolo nenápadných ruín Feuermanovej chaty, čo je fascinujúce miesto so smutnou históriou.
O tomto mieste som už písal inde (mapy.cz) a pre lepšiu predstavu o daných končinách pripájam daný text: Nenápadné ruiny ukryté v miestnej vegetácii, prerastené krami a drevinami. Vedľa frekventovanej cesty na samotnej hranici. Asi aj málokto vie, že sú tam a ešte menej, čo tam bolo. Ani ja som riadne nevedel, až kamarát mi o tomto niečo spomínal, a keď sme skúmali tamojšie bunkre, pozostatky starého hostinca sme našli. Asi dvakrát som písal na mapy, až to upresnia, síce zadali presný bod, ale informácie neboli úplne presné. Jediné, čo stále v popisku nepasuje, je miesto. Je to už jasne za hraničnými kameňmi na slovenskej strane, takže nenachádzajú sa v Zwardoni, ale v Skalitom. Možno detail, ale časom ešte napíšem, či to nezmenia. To miesto má niečo do seba. Na mieste už nájdete iba popadané murivo, kamene, ale ešte sa dajú rozpoznať steny a okná. Dá sa dokonca vojsť do nich, nemalo by tam byť žiadne riziko, ale si treba dať pozor na nejaký hrdzavý klinec, či vytknutie členka. Čo sa tam vlastne stalo, je tak trocha záhada, lebo zmienok o histórii hotela moc nie je. Ale čo sa nám podarilo zistiť, tak to bol vyhlásený a na úrovni hotel, hostinec v medzivojnovom období. Vlastnila ho židovská rodina Feuermanovcov a asi sa dá tušiť, čo sa stalo. Po napadnutí Poľska a jeho porážke táto čast Poľska pripadla Nemcom a tí ich odvliekli do koncentračného tábora a tam zahynuli. Rodičia isto, dcéry možno prežili, ale nevie sa to isto. Samotný hotel bol na konci vojny pri lokálnych bojoch poškodený, niekde je uvádzaný aj požiar a vlastne tým sa započala skaza. Nik sa ho asi ani nepokúšal dať dokopy a tá skaza pretrváva dodnes. Momentálne sú to už ruiny schované pred svetom, aby možno ľuďom nepripomínali to temné obdobie. Trocha smutný príbeh miesta, ktoré kypelo životom, až prišla vojna…
Jednotlivé zastavenia sú väčšie kamene, často nenápadné, kde je železná tabuľka s číslom, zastavením a textom. Druhé zastavenie je veľmi pekné, v lesíku kaplnka, v takom čarovnom šere a nádhernom zátiší. Tretie sa nachádza pri domoch a od neho smerujete k Skaľanke. K štvrtému zastaveniu, ktoré sa nachádza na úpätí idete krásnymi lúkami. Následne po ňom je strmšie stúpanie k vrchu, kde sa nachádza piate zastavenie. Pokochajte sa rozhľadmi. Následne dole schádzate k šiestemu zastaveniu. Doteraz sme šli po Slovensku, teraz sme na hranici a budeme plynule prechádzať na poľskú stranu. Ešte musím spomenúť nejaké detaily a pikošky. Niekde na hranici ešte vidieť veľké betónové stĺpy s takými železami na vrchu, zrejme pozostatky vysokého plotu s ostnatým drôtom, pamiatka na časy minulé. Pri šiestom zastavení je veľký chránený strom. Lavičky, kde možno spočinúť a našli sme aj nejaké kaplnky a kríže. Poliaci majú aj po ceste mnoho náboženských miest, kaplniek, väčších popri cestách, aj maličkých na stromoch, ale to vidieť aj u nás. Neďaleko je vrch Serafínov grúň s nádhernými pohľadmi. Pod ním je momentálne nefunkčný lyžiarsky vlek. Ten ukrýva v poliach nemecké bunkre. Kysuce sú málo známe tým, že majú zachované obranné opevnenia z druhej svetovej vojny, pretože tu sa Nemci pripravovali na urputnú obranu. Nakoniec front išiel inokade a tak tu prebiehali iba lokálne boje. Avšak sústava zachovalých bunkrov sa tiahne dole svahom a pokračuje až na opačné pohorie k vrchu Kykuľa. Po siedmom zastavení ste už na poľskej strane. A tam idete skôr cez dedinu, popri pekných domčekoch, často aj s možnosťou ubytovania. Dole potom popri stanici musíte na most a potom chytíte modrú a stále akoby po dedine, cez diaľnicu, kde potom stúpate k desiatemu zastaveniu, ktoré je pri tých troch vysielačoch hore. Pri tom naľavo sme videli zvláštny kríž. Následne to tam stočíte zasa smerom k slovenskej strane, naspäť cez diaľnicu, kde si môžete vybrať z dvoch mostov. Miernym kopcom stúpate k trinástemu zastaveniu, ktoré sa nachádza pod pekným kopcom Pydychow Groň. Hore na vrchu je tak krásna aleja. Ešte pred samotným zastavením, troška nižšie je vedľa cesty v lesíku krásne zachovaný bunker z druhej svetovej. Taký ikonický. Potom už z kopca schádzate, ale nevynechajte starý cintorín. Objavili sme ho náhodne. Je blízko cesty, ale tak trocha ukrytý. Cez leto bude zarastený vegetáciou, ale z jari a na jeseň, ak vegetácia ustúpi, je to neskutočne krásny, starý cintorín posiaty starodávnymi železnými krížmi.
Opäť prikladám môj text písaný priamo k miestu na mapy.cz pre lepší obraz: Sú ešte miesta, ktoré vás prekvapia. A sú miesta, ktoré vás doslova uhranú. Išli sme popri hranici, našťastie ešte z jari, kedy nebola prílišná vegetácia a kdesi tu mal byť cintorín. To čo sme videli, to bolo niečo mysteriózne. Jeden z najkrajších cintorínov, aké som kedy videl. Všade staré, železné kríže, najmladšie okolo roka 1950. Je to už na poľskej strane, tak sme pátrali, prečo je taký opustený. Našli sme, že to bol starý cintorín, ale keďže bol na hranici, tak v čase železnej opony a vtedy strážených hraníc to bolo dosť nepraktické pre pozostalých. Navyše by asi aj kapacitne už nemusel časom stíhať, lebo je to tak trocha v kopci, tak postavili novší troška ďalej od hranice a bližšie k obydliam v Zwardoni. Niektoré hroby sú akoby už zabudnuté, kríže nahnuté, o niektoré sa stále pozostalí starajú. Niektoré sú krásne a skvostné. Celé to má tak prazvláštnu magickú atmosféru. Keď sa postavíte a pozriete na neho ako celok, tak vás zamrazí, akoby vás obišli závany prastarých časov. Bol som tam tento rok aj neskôr, teraz nedávno, ale už je to zarastené vegetáciou a vidieť iba okraje. Ak ho teda chcete vidieť v plnej kráse, tak skôr z jari alebo neskôr na jeseň. Prazvláštne miesto.
No a to sa už blížime ku konci. Od starého cintorínu pomaly zostupujete k stanici a čakáte na vláčik. Spokojnosť s úžasným výletom. Vhodné pre všetkých turistov aj neturistov a všetky vekové kategórie.
Celá debata | RSS tejto debaty