Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Začiatkom zlatých deväťdesiatych prišli na náš trh hladný po všetkom novom telenovely, ženské seriály či vlastne televízna vata. Väčšina sa síce trafila do ženského vkusu, väčšina bola nevalnej kvality a skôr kazila ten vkus, či bola fakt vlastne o ničom. Tie šablóny boli na jedno kopyto a ak ste nevideli desať častí, v jedenástej ste vlastne prišli na to, že ste o nič neprišli. Ale jedna sa úplne vymykala spomedzi ostatných.

Pamätáte? Ako decko som to tajne sledoval, lebo pozerať telenovely bol u mužského pohlavia brané ako spoločenský poklesok a mohlo to poškodiť kádrový profil medzi rovesníkmi. Neviem prečo ma to tak bralo. Možno, že to malo takú tú taliansku estetiku, možno aj tým, že to bol skôr seriál ako telenovela, malo to určitú úroveň, vášeň, výpravu, príbeh. Nebolo to prehrávané, trápne ani naivné. Možno to bolo tým talianskym štýlom, lebo tam boli emócie, vášeň, jemné erotično (tú čiernovlasú elegantnú herečku s uhrančivými očami nemožno zabudnúť). A keď vás nezaujme nič z tohto, tak minimálne úvodná znelka s prekrásnym snovým hitom Amadea Minghi – Ricordi Del Cuore. Nikdy nezabudnem, aký som bol šťastný, keď sa objavil pred rokmi na youtube. Toto video obsahuje aj zábery zo seriálu a celú skladbu.

Boli to krásne časy čakať hlavne na tú krááásnu znelku, jednoducho zlaté deväťdesiate. Samotný seriál márne zháňam v našom dabingu, v origináli už som objavil, ale počkám, raz ho snáď nejaký dobrý človek zverejní. Takže zatiaľ len takáto decentné pripomenutie a troška nostalgie na večer.