Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Charles Bukowski: Básně 1974-1978. Láska je pes

Pragma, Praha 1994

Nie je žiadnym tajomstvom, že mám rád Bukowského prozaika. Jeho „Všechny řitě světa i tá má“ či „Najkrajšia žena v meste“ sú unikátmi a niektoré poviedky hraničia s genialitou a čo si budeme hovoriť, aj o tom je život. Možno. Bukowski je však aj básnik. Je taký geniálny v básni ako v poviedke? Sú to tie povestné zápisky starého prasáka? Kritici hovoria, že je to iba sprostý opilec. V určitom rozpoložení by Bukowski súhlasil. Je to tak. A preto ho milujeme. Píše o veciach tak, ako sú.

„ale vždy si buď vědom možnosti

úplné porážky

ať už se její důvody

zdají správné nebo ne“

z básne „jak se stát slávnym spisovatelem“

Jeho básne určite nepohltia každého. Základ je klasika, ženské, pitie, sem tam dostih, život tam dole, smola a nejaká tá literatúra. Niekedy je to dosť sprosté. Tie básne sú niekedy písané ako mini poviedka, niekedy až balast a niekedy vyštartujú s tak geniálnou myšlienkou, že vy sa pristihnete pri premýšľaní o živote, ba až filozofovaní, čo ste vlastne ani nečakali. Ono číta sa to dobre, sú to krátke fragmenty života okorenené pikantnými detailmi a obohatené o niektoré svojrázne poznatky, ktoré tnú do živého. Ako prozaika ho mám radšej, ale aj tieto básne sú super. Ono hovorte si čo chcete, Bukowski je génius. Básnik a génius. Básnicky génius.

„přesně tohle lidí chtějí:

zasrané divadlo Boží

osvětlený billboard

uprostřed pekla

přesně tohle chtějí,

ta parta

zabedněncú,

neschopných

zazobaných

a ubohých

ctitelů karnevalů“

z básne „co chtějí“