Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

„Ako nebyť krajne chudobným a hlboko nevedomým tam, kde sa spojili všetky zlé sily a mocnosti sveta: príroda, výrobný spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok i politický systém.“
Kniha je z dvoch častí. Prvé sú Kysuce a druhé sú samotné Zápisky lekára. Kysuce sú akýmsi dobovým sociologickým náčrtom vtedajších Kysúc a je až mrazivé, ako sa toho nezmenilo. Nemyslím ani tak materiálne, už tu nežijeme v zadymených dreveniciach, ale skôr mentálne. A tak možno trocha hej, ale niektoré tie povery a mýty a hlavne tendencia veriť nezmyslom tu je živá dodnes.
„Keby som bol budhistom, iste už len myšlienka na to, že by sa moja duša mohla raz vteliť do takéhoto koňa, pohla by ma k cnostnému životu. Horšieho údelu nepoznám, ako byť koňom na Kysuciach.“
Teda autor dával Kysuciam zabrať a vyzneli ako skutočné peklo na Zemi, tak niežeby neboli, ale po prečítaní celej knihy, som pochopil aj troška, že má zmysel pre svojský humor a tá zmena z Prahy do Kysúc, to je tak jedno storočie, vtedy možno dve.
„Pýtam sa, ako si u nich vysvetľujú toľké požiare. – Pojedni vravia, že jednému bohatému kupcovi tovar neodchodí, drevo, a že tých podpaľačov posiela. – A čo vy sám o tom myslíte? – Ja si len myslím, že to liberáni idú našu katolícku vieru skasírovať.“
Niektoré zážitky by som dal tesať do kameňa ako sú aktuálne. Tá viera v hoaxy bola silná vtedy, dnes ešte možno silnejšia. Tá kniha je storočie stará a tie Kysuce, ale i všeobecne Slovensko sa nemení. Koče sme síce vymenili za autá a telegraf za mobily, ale nátura a zmýšľanie zostávajú.
„Vrátil som sa z dediny od chorého. Kočiš čo ma priviezol, nasledoval ma až do izby, a zatiaľ čo som ukladal veci, pozorne sa rozhliadal. – Ale ani cigarky nevidieť u toho nášho pána doktora, vravel sugestívne. – Nie som fajčiar. – Ale trúnok hádam užívajú? – Nie veru, nepijem ani trúnok. – Hľadí nedôverčivo, spýtavo, konečne povie: Ale sú predsa kresťan katolík?“
Zápisky lekára sú rôzne postrehy a príbehy zo života Kysúc a jeho lekárskej praxe. Niektoré smutné, ale často humorné, až so sarkastickým vyznením. Niektoré prípady sú ťaživé, niektoré smutné, iné smutno-krásne, ale niektoré i plné nádeje. Asi najviac mi vryla tá príhoda chlapca ako ho zaujala mapa. Možno sa z neho stal uznávaný geodet. Alebo ten príbeh o Kolumbovi, kde aj keď akoby si nemohol doktor Hálek nájsť akosi cestu k miestnym, alebo ich pochopiť, niektorých si jednoducho obľúbil. Samostatnou témou celej knihy je, a ako tým obrovským problémom bol, tak aj zostal, démon alkohol. Nevyjadruje sa tu pekne o zvykoch Kysučanov, ale má pravdu. Možno sa už dnes nepije pri akejkoľvek príležitosti a stále, pretože dosť triezvosť tu udržiavajú pracovné povinnosti, kde dnes sa už v práci piť nemôže, ale tých problémov s alkoholom je tu akosti stále veľa. Ja dnes už ako šťastný abstinent, čo si s alkoholom užil svoje, tak čosi málo o tom viem. Trochu vtedy robil šarapatu ten lacný prekliaty kvit, to dnes ešte pamätníci spomínajú, rozšírený všadeprítomný nekvalitný lieh. Dnes ho síce máme kvalitný, ale aj problémy stále spôsobuje kvalitné. Jediné v čom sa s autorom rozchádzam, je hodnotenie tunajšej prírody. Vtedy asi vyzerala inak, vlastne čo sú dnes lesy boli polia, ale príroda je tu pekná. Nie je to síce zázrak a nemáme tu nejaké dych berúce monumenty, ale čo posledné dva roky intenzívne chodím po kysuckých horách, musím oceniť ich krásu. Mám aj svoje obľúbené miesta, ktorú sú prosto krásne. Navyše, čo boli kedysi kopanice s poľami, dnes sú tam lúky a niektoré, ako napríklad kopec Solisko v Dlhej nad Kysucou, prechádzka tam sa blíži prechádzke rajskou záhradou. Na záver jeden výňatok z knihy, ktorý tak charakterizuje všetko v jednom. Čierny humor, povaha Kysúc, svojský prístup k životu a trocha sarkazmu pána doktora.
„Nech si len pomyslia, aká je to opovážlivosť cudziu ženu byť. – A ubiť vlastnú ženu nie? – A svoju ženu môžem veru biť, kedy chcem. Keď ženu bije, ako keby roľu povozil. – Čo vy o tom myslíte, pýtam sa ženy, či je slobodno biť svoju ženu? – No teda! Keď previním, nech ma ubije, ale ak by nevinne bil, to je veru každému ľúto.“