Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Predposledná júnová nedeľa bola stvorená na prechádzku a práve miestny športový klub v Skalitom spravili túto peknú akciu. Dalo by sa to opísať ako okolo Skalitého. Inak obec je na hranici s Poľskom, ide o sever Kysúc. Pomerne veľká dedina. Osobne som tu v rámci potuliek bol tuším asi raz a to som sa obtrel iba o severnú hranicu, keď sme si dali výživný pochod zo Zwardoňa po hranici krajiny s Poľskom na Veľkú Raču. Bolo to v zime a bolo to pekné. Tentoraz sme to vlastne zobrali zo severnej aj južnej časti hrebienkom a zaujímavými chodníčkami, často mimo oficiálnej trasy, známej asi hlavne miestnym. O to to bolo zaujímavejšie. Keďže moc som to nepoznal, popíšem, čo som laicky videl a spozoroval. A hlavne zaspomínam na toto vydarené podujatie.

Ráno bol zraz pred stanicou a prvé prekvapko kopec ľudí, účasť bola veľmi solídna. Vybrali sme sa teda smer južný hrebienok. Pekné mierne stúpanie smerom k vrchu Tri kopce. Odtiaľ zhuba sa išlo hrebienkom a ďalší bod bol vrch Lieskové, kde spomeniem dve pozorovania. Prvé, a to pohľad na diaľnicu. Ukázala sa v celej plnej kráse. Je nová, smer Poľsko a vlastne odbremenila obce Skalité, Čierne a Svrčinovec od kamiónov, proste sa im už dýcha ľahšie. Tu je na ňu pekný výhľad. Ono celkovo sú tu pekné výhľady na okolie. Druhé, čo ma ešte viac upútalo, presne na vrchu bol ohradený taký mini areál. Takéto veci ma nenechávajú chladným, ale keďže naokolo kopec ľudí, musel som podrobnejší prieskum nechať na inokedy. Neskôr som zistil, že ide o vojenský objekt, očividne bývalý, zrejme slúžiaci na rádiolokáciu. O to väčšia motivácia pozrieť sa na to podrobnejšie nabudúce. 

Decentne schádzame do údolia, prejdeme cez takú malú ňuňu zelenú lavičku a oblizujeme hranice Oščadnice. Pod vrcholom Oselné je kúzelné miestečko s pekne zdobeným krížom, lavičky na sedenie, ktoré sa dajú použiť na nejakú akciu či podujatie a tiež studnička, kde si môžete aj nabrať v pohode vodu. Je to porobené proste štýlovo a na informačnej tabuli je povesť o zbojníkoch, ktorá niečo hovorí aj o tomto tajomnom mieste. A aj možno niečo objasňuje? Tu sme mali pohodlnú prestávku. Pokračuje sa ďalej do kopca. Následne sa ide lesom a tu už by som sa stratil, až prichádzame na hranicu s Poľskom, kde som to už trocha opäť poznal z už spomínaných potuliek na Raču. Avšak nešlo sa smerom k vleku, ale pred kopcom Skaľanka sa to stočilo do dediny. Cesta dedinou už býva niekedy monotónna, dole nás však čakala väčšia prestávka u Cecha, kde obec nás pozvala na obed. Fakt to mali dobre všetko pripravené, porobené a zorganizované. Do toho nejaká hudba, mini program a relaxovanie.

Po tomto príjemnom spestrení sa pokračuje ďalej hrebienkom na severe. Tento je už aj z fotiek taký známejší, pretože sú tam nejaké atrakcie pre turistov, deti i zvedavcov. Ideme popod diaľnicu a smerom prudšie hore. Je tam taká lavička lásky, ale tu som vynechal, až moc veľký provoz. A zatočil na rázcestník Za Kykuľou, lebo sa tam objavil jeden známy. Potom sa plynule pokračuje hrebienkom. Je to prekrásna rozprávková prechádzka lúkami. Naokolo sú síce nejaké lesné porasty, ale priamo cesta vrchmi je jedna obrovská lúka. Prechádzame vrch Poľana a ďalší vrch je pomerne známy Grúň. Známy tými troma obrovskými krížmi. Je to také už poznávacie znamenie Skalitého a pekne to tam rysujú. Plus je tam informačná tabuľa, prístrešok na oddych a posedenie a pre mňa to najzaujímavejšie – vrcholová tyč.

A pomaly sa blížime ku konci. Schádzame dole. A keďže sme už pomerne roztrhaní, tak chvíľami zle odbočujeme, troška  blúdime, ale nakoniec schádzame dole do dediny. Tam sme sa v peknej reštike Koloniál počkali smerom na vlak. Inak aj železničná stanica je tu mimoriadne pekná. Bol to pekný nedeľný deň a poďakovanie patrí organizátorom za túto milú akciu.