Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť

Čriepky v mojom ponímaní sú drobnosti, ktoré ma zaujali. Prečo sa nepodeliť. Nedávno mi len tak náhodne vyskočilo jedno staršie video, ale keďže išlo o moje obľúbené dielo. Nemohol som odolať nakuknúť. Niečo krásne.

Samotný Maurice Ravel o ňom údajne prehlásil, že je jeho najlepšie, akurát tam chýba hudba. Táto jemná sebairónia napovedá, že vzniklo tak trocha náhodne, nenáročne, až sa stalo ikonickým. Forma je svojská, celý čas je rovnaké tempo až postupne sa pridávajú a vrstvia jednotlivé nástroje až vyústia do veľkolepého finále. Nemožno povedať, že takýto postup bol úplne bežný a asi ani autor nečakal také ovácie. Stalo sa. Nemusíte byť operný kritik, aby sa vám táto skladba páčila.

A preto ma zaujala táto momentka španielskych symfonikov z Algemesí (Societat Musical d’Algemesí), ktorí po svojom vystihli podstatu Bolera, ale zahrali troška inak, vlastne troška inde, na námestí. Všetko začína bicím tempom jeden hráč a postupne sa pripájajú ďalší. Samozrejme to nenechá chladných ani okoloidúcich a tí sa prizerajú, až nakoniec sa zíde slušné obecenstvo. Muzikantov treba oceniť za samotné prevedenie, aj originálny nápad priblížiť túto nevšednú skladbu širšiemu publiku. Nie som extra znalec vážnej hudby, ale čo-to mám napočúvané a Bolero považujem za jeden z najväčších skvostov, ak nie najväčší. Hlavne za originálnu formu akou sa originálny nápad zapísal do hudobných dejín. Je mnoho prevedení a variácií, a mnoho je krásnych ako táto.