Tri smutné a depresívne české filmy s tématikou alkoholizmu a ako sa vlastne v nich bojovalo s Démonom a ako bonus jeden, ktorý nebol ani zďaleka taký depresívny, a snáď ani smutný, ale bez akýchkoľvek pochýb hlavne svojský.
Keď si vyberieš tú najrovnejšiu cestu /Dnes naposled, 1958/
Jeden z najdepresívnejších filmov. Rôzne profesie sa stretávajú v takom pekle a prepíjajú sa tam, veru snažia sa. Treba ísť do roboty, alebo niečo vybaviť, načo. O dvanástej strieskaný. Tiež mi je podivný ten podivín továrnik, bežný človek by už pri dávkach zvracal krv. Film plný osobných tragédii. Vrchol rozhovor s lekárom: „Pán doktor, takto sa nedá prestať. Keď ma už sem moja žena dala, ja by som si chcel odvyknúť, ale pomaly, nie tak naraz, pozrite, čo mi robia nervy, ja nemôžem ani spať, ja sa z toho určite zbláznim.“ – „Len pokoj, veď ste pil dvadsať rokov, bodaj by sa vám z toho netriasli ruky, ale nebojte sa, uvidíte, že za pár dní vám bude určite lepšie.“ 8/10
Vždy je mať dobré v zálohe viac čižiem /Hadí jed, 1981/
Slušne depresívny vizuál. Čiernobiely film, vrty, štyria ľudia, dve maringotky, jeden pes a jeden ťažký alkoholik. Brutálna a mrazivá zimná atmosféra. Celkom smutne vyrozprávaný príbeh dcéry, ktorá našla svojho otca a vidí ho prvýkrát, avšak zisťuje, že si vie uhnúť, chce ho zmeniť, ale… …to nejde. Celkom slušný výkon alkoholika, musím si ísť kúpiť cigarety, niečo si musím vybaviť, fľašky schované po čižmách. Sa divím, že tí dvaja kolegovia to s ním tak dlho vydržali, nie je normálne ráno pol hodinu porobiť, a o desiatej hybaj do dediny, kde sa strieska a dvaja naňho musia robiť. Krásne depresívny koniec, žiadna sebareflexia, len cesta po ďalšiu fľašu. A teraz ukáže, čo je v jeho silách. 7/10
Kruté hľadanie šťastia /Dobří holubi se vracejí, 1987/
Alkoholizmus je jeden z najväčších problémov ľudstva od nepamäti. Nie žeby tu bol sám alkoholik, ale ľudí čo majú problémy s pitím, alebo ľudí čo pijú, lebo tie problémy majú, je skutočne mnoho, a potom samozrejme nastáva bludný kruh. Je taktiež mnoho ľudí čo s tým Démonom (viac či menej úspešne) bojujú. A film podsúva mnoho otázok. Prečo niekto pije celý život a alkoholikom sa nestáva? Prečo niekto pije rok a už začína oblizovať horké dno? Prečo sa nedá žiť i piť, ale iba jedno alebo druhé? To všetko sa pýta nezvyčajne pestré a hviezde obsadenie filmu, dokonca údajne tú svoju rolu ani nejak extra hrať nemuseli, pretože hrali niečo a o niečom, čo poznali z vlastných životov. Mrazí. Filmy s podobnou tématikou má v poslednej dobe zaujímajú a tak som sa snažil tento nejak pozrieť. Podarilo sa. Či je to geniálne dielo alebo sklamanie? Nedá sa na to jednoducho odpovedať. Celkovo je to celkom depresívne dielo. Niekde to uvádzajú dokonca ako smutnú komédiu, no to určite nie. Skôr smutná dráma. Dráma rôznych osudov. Herci samozrejme excelovali. Milan Kňažko síce ťažký rebel, ale niekedy až moc. A postavu kotolníka hral famózne. Niektoré veci mrazili. Sestra na záchytke si dáva rum do čaju (?). Scény zo záchytky. Naturalistické scény „experimentálnych“ liečebných postupov. Niektoré veci zas boli akési nepochopiteľné. Ako napríklad tie dve gorily, čo sa v pohode nalievajú. Niektorí zas až príliš brutálni lekári. A najviac mi rozpačitý prišiel akosi ten záver a tá milenecká story. Akosi bol rozháraný a nevedel sa rozhodnúť, či film skončiť tak či onak. Čo tiež bolo zvláštne, že všetci bývalí kolegovia z liečebne vlastne po opustení zariadenia pili zas, ale očividne to mali pod kontrolou (síce ako sa o vezme, skôr ich mali pod kontrolou manželky či partnerky). Moc sa mi toho nechce veriť. Niežeby sa to nedalo, ale je to mizivé percento. Viac menej padne človek ešte viac. Keď idem do podobného zariadenia, už to nie je ono s vlastným telom i dušou a začína dennodenný boj. Ak ho človek zvládne, odmenou mu budú nové výzvy a novonadobudnuté pocity nie falošného šťastia. 7/10
Nikto nevie aký je práve ten jeho kopec vysoký /Rok ďábla, 2002/
Výborná mystifikácia. Ale naozaj? Jarek Nohavica v rozhovoru tvrdí, že všetko je vymyslené, až na to, že skutočne pil a teraz nie. Karel Plíhal zasa, že všetko je tak trocha pravda. Fiktívny dokument, či výborne vyrozprávaný príbeh? O čom je? Protagonisti hovoria rôzne. O diablovi, o anjelovi, o Karolovi, o Jarekovi. Každý hovorí inak. Každopádne film prekvapil. ČECHOMOR som nepoznal a o Nohavicovi som tiež moc toho nevedel, asi len to, že je veľmi známy pesničkár. Čo ma k filmu ťahalo je riešenie a dotýkanie sa problému alkoholizmu (sám tak trocha poznám boj s ním, na vlastnej koži) a tiež, že tam účinkoval Jaz Coleman z KILLING JOKE. Kapelu poznám zbežne, ale v metalovom (punkovom, alternatívnom) hudobnom svete sú už známy pojem a tiež som s nimi čítal zopár dobrých rozhovorov. Navyše myslím, že v tom období mal Coleman spoluhráčov niektorých borcov z MINISTRY. Musím sa priznať, že filmom som fascinovaný. Je vyrozprávaný akoby dokumentárnym štýlom. Vraj fikcia. Ale všetko tak dobre zapadá, že je vám aj ľúto, že to má byť vymyslené. Ale aj tak nakoniec to beriete ako pravdu. Mrazilo ma pri tých scénach z alkoholickej liečebne (Čo by bolo, keby ste boli iba vy a tá fľaša? Na pití je krásne to, že ste iba vy a ste stredom vesmíru). Riadne mrazilo chvíľami. Jarek Nohavica perfektný. Taký absolútne prirodzený. Karel Plíhal zaujímavá postava, anjel strážny. Potom sa presúvame k hraniu s ČECHOMORom, tí dvaja hlavní členovia sú riadni experti a sympaťáci (Hele, odfoť si ma s profilu. Viď, že si tu kvôli chlastaniu. No vidíš). Ich všetkých potom sprevádza s kamerou vyliečený (niektorí radšej majú pojem abstinujúci) alkoholik Jan Holman. No a zlatý klinec prichádza v podobe Jaza Colemana. Všestranného hudobníka, rockera, punkera, dirigenta a skladateľa, čarodejníka, šamana, fanúšika opojenia v rôznych podobách, fenomenálny zjav. Po odohraní úspešných šnúr s Nohavicou sa ČECHOMOR púšťa do ambiciózneho hrania s Colemanom a symfonickým orchestrom. Popritom všetkom vo filme je množstvo nezabudnuteľných scén a drobných príbehov. Ako sa učil Franta Černý hrať na gitare. Krásny, síce jednoduchý, ale účelný gitarový motív, kde stojí s obrovským reproduktorom sám uprostred prírody na kopci. Šialený rituál Jaza v lomu. Úžasná premena Franta Černého na Nohavicu i Colemana. A to len tak mimochodom. Geniálna teória alkoholového kopca. A nakoniec otázka, kto je vlastne ten diabol? Odpoveď si musí dať každý sám. Alkohol, Jaz Coleman, samota? A ešte musím spomenúť jednu vystrihnutú scénku, na nej vidno aký je Jaz Coleman zvláštny tak trocha šialenec. Keď tu recepčnú prosí až spieva. A tá hláška, pravidlo číslo jedna kapitalizmu je dívať sa do očí. Dokonalý film. 10/10
Rok ďábla je vynikajúci film. ...
Celá debata | RSS tejto debaty